Na ďalšie ráno nás zobudil zvonček u dverí. Mali sme v pláne s Ness spať ďalej, pokiaľ nás budík nezobudí. Samozrejme, Ness sa nechcelo ísť pozrieť, kto otravuje, tak som z izby vyliezla ja. Bola som v nočnej košieľke a na sebe som ešte mala župan. Došla som až ku dverám a otvorila ich. Trošku dosť som sa začervenala. Pred našimi vchodovými dverami stáli naši kolegovia. Aj oni tak trochu obrátili zraky. ,,Um.. potrebujete niečo?‘‘ Opýtala som sa ich. ,,Došli sme pre vás. Ako odvoz. Predsa, vaše auto máte pred firmou, tak aby ste sa netrepali tým druhým autom.‘‘ Obrátil sa a rukou ukázal na Nessine auto. ,,Aha. Lenže, my sme akosi plánovali ešte spať, keďže nám budíky ešte nezvonili. Ale, tak keď už ste došli, poďte ďalej. Ja zobudím spiacu princeznú a ideme sa ihneď aj pripravovať.‘‘ usmiala som sa a otvorila dvere dokorán. Vošli dvaja muži v oblekoch a poobzerali sa. Zatvorila som dvere a spoločne s nimi išla do obývačky, kde sa zatiaľ usadili. ,,Tak za takých desať minút sme tu.‘‘ Povedala som a vytratila sa. Celkom ma zarazila tá ich ranná návšteva. Hlavne ich pohľady. Ako prvé som zaklopala do Nessinej izby. Moja ruka dvakrát zaklopala na biele dvere. ,,Ďalej.‘‘ Ozvalo sa z druhej strany izby. Stlačila som kliku na dverách a vkročila do izby. ,,Vstávaj. Došiel náš odvoz. Tí dvaja princovia z firmy.‘‘ Prekrútila som očami a Ness si prudko sadla na posteľ. ,,Počkaj, to akože sú tu?‘‘ Zhrozene na mňa pozrela. Kývla som. ,,Povedala som im, že za desať minút sme tam čiže rýchlo.‘‘ Nechala som dvere otvorené a opustila izbu. Z mojej skrine som si vytiahla biele šaty s čiernym golierom. Dala som si k tomu biele nadkolienky a k tomu si dala biele lodičky. Celá biela skoro. V kúpeľni som si umyla zuby a vlasy si rozčesala. Dala som si jemný make-up a spokojná s mojím výzorom som došla do obývačky. ,,Zachvíľu tu bude.‘‘ Povedala som im a zašla ešte do kuchyne, kde som si z chladničky vybrala Actimel. Rýchlo som ho vypila a prázdny kelímok hodila do koša. Vrátila som sa naspäť do obývačky a posadila sa medzi chalanov. Vládlo tu trápne ticho, ktoré prerušilo klopkanie lodičiek. Ozývalo sa to od našich izieb. Tým som usúdila, že prichádza Ness. Mala na sebe biele tričko, tiež s čiernym golierom a k tomu mala čierne nohavice. ,,Dobrý deň.‘‘ slušne ich pozdravila Ness. Muži sa postavili a za hneď po nich. ,,Slečny, čo keby sme si potykali. Cítime sa dosť staro, keď nám vykáte.‘‘ Navrhol pán Horan. ,,Tak teda..‘‘ šepla som a dala si pramienok vlasov za uši. ,,Ja som Niall.‘‘ Natiahol ku mne ruku. ,,Teší ma, Diana.‘‘ potriasla som si s ním ruky. ,,Ja som Louis.‘‘ pozdravil sa Ness. ,,Vanessa. Ale stačí Ness.‘‘ Uchechtla sa Ness. ,,Louis.‘‘ natiahol tentokrát ruku ku mne. ,,Diana.‘‘ tiež som sa usmiala. Rovnako sa ešte zoznámili Ness a Niall. Ness sa pri podaní rúk s Niallom začervenala. ,,Tak, Diana a Ness, vyrazíme?‘‘ Pozrel na nás so spýtavým pohľadom Niall. Obe sme kývli a vyrazili sme z nášho domu.
Pohľad Vanessy:
Nastúpili sme do výťahu a zviezli sa na posledné poschodie. Pomalým krokom sme sa vydali do svojich kancelárii. Z kabelky som vytiahla kľúč a otvorila dvere. Vstúpili sme dnu a usadili sa na svoje miesta. Na stole bola zbierka papierov, ktoré asi budeme musieť vypracovať. Povzdychla som si a svoju kabelku položila vedľa mňa na zem. „Sme tu len dva dni a už máme toho veľa.“ Zachichotala sa Dida a ja s ňou. ,,Musíme si zvykať. Práca je práca. Ale aspoň nemusíme sedieť v kancelárii furt len na zadku a čakať, kedy niekto príde.‘‘ Zasmiala sa a ja s ňou. Pár sekúnd po tom sa ozvalo klopanie na dvere. ,,Ďalej.‘‘ Ozvala sa Diana. Do kancelárie vstúpil Louis. Na tvári mal úsmev. ,,Prepáčte, že vás otravujem. Iba potrebujem niečo vybaviť s Dianou.‘‘ Jeho krokmi prešiel ku stolu Diany. Trošku som sa vystrela, aby som videla, čo od nej bude chcieť. Naklonil sa nad jej stôl a niečo jej šepkal. Bohužiaľ som nepočula, o čom sa bavili. ,,Dobre, ďakujem za informácie.‘‘ Znova sa vydal preč. Vyšiel cez dvere a za sebou zavrel. ,,Čo chcel?‘‘ nedočkavo som sa jej opýtala. ,,Ale nič. Len že kde som sa presne narodila. Nemocnica a mesto. Vraj to potrebuje vyplniť.‘‘ Mykla plecami. ,,A moju nemocnicu a mesto vedia?‘‘ Nadvihla som obočie. ,,Hej. Pýtala som sa ho, že či nepotrebuje aj tvoje povedal že nie. Tvoje už majú. Asi niaky papier vyplňoval, ktorý musí niekam poslať. Však, predsa len sme tu nové.‘‘ Pousmiala sa. Ale všimla som si Dianin výraz. Na tvári mala jemný úsmev a na lícach jemnú červenú farbu. ,,Hlavne mi nehovor, že si sa zabuchla doňho.‘‘ Zakusla som si do spodnej pery a zasmiala sa. ,,Čo? Nie! Čo ťa to napadlo. Poznáš ma. Ja sa nezamilujem len tak ľahko.‘‘ Hovorila rýchlo a vystresovane. ,,Neklam! Veľmi dobre viem, kedy klameš a kedy hovoríš pravdu! Nehanbi sa. Však si moja najlepšia kamarátka. Nepoviem to nikomu. Ostane to medzi nami.‘‘ nahodila som priateľský úsmev a ona kývla. ,,Dobre, priznávam. Ale prosím, nikomu to nepovedz.‘‘ Rýchlo na mňa pozrela a ja som napodobnila, že uzamykám niaku krabicu. Zamkla som si ústa a odhodila neviditeľný kľúč.
