Oh love...

3. [Konečne]

Dlho očakávaná časť je tu. Notebook je zdravý a šťastný, že už je pri majiteľoch tak ako sú aj majitelia šťastný. A čo by som to bola za "spisovateľku, čo píše knihu" keby som vám hneď nepridala časť, že? :P Takžeeee tu je :3 Enjoy :* ♥♥

Part three

(♪crrrrrr♫) zvonil mi telefón. Neznáme číslo. Nevadí. Telefón som vzala a ozval sa hlas Merry. „čau, počuj už si v pohode?“

„hej.. je to lepšie aj keď som nečakala, že ma až tak dokope..“

„no.. bolo to strašné ale ešte, že si mi kázala ísť za tým Lukášom..“

„no hej. Odviezol ma domov a chcela som aby šiel preč len som nevládala a tak zostal. Kámo ja som mu zaspala v náručí keď ma niesol do izby po schodoch!“

„čoo??! To si robíš srandu ne?“

„ne! A zaspal aj on.. na kresle.. inač prečo si sa pýtala?“

„jaj.. no, že či by si nešla so mnou do požičovne požičať nejaký kostým na halloween.“

„jesné.. za desať minút na križovatke?“

„jop“ a hovor končí. Hm.. je to fajn baba. Ale do čerta, čo si vezmem! Akú masku?! To asi uvidím až tam.. teraz som vstala, upravila si obočie a dala špirálu. Obliekla som sa rýchlo a bežala som aby som to stihla. Aj keď.. minútu..

„ako hodinky“ zasmiala sa Merry a mohli sme ísť...

Vošli sme do obchodu a začali sa prehrabávať v rôznych maskách a kostýmoch. Bola tu kopa šiat, overálov, masiek a iných.. kostýmov. Uvidela som dlhú červenú látku a tak som sa po ňu natiahla. Boli to šaty. Do pása obtiahnuté, srdcový výstrih a odtiaľ spustená dlhá sukňa až po zem. „to sú oni!“ povedala som si šla si ich skúsiť. Na pleciach boli dve mašličky. Neskutočne mi padli. Vyšla som von a Merry keď ma uvidela, iba otvorila ústa. „je to moc?“ opýtala som sa. „nie.. práve, že... vau“ „ale čo budem za masku?“ „ty si ich choď kúpiť a ostatné nechaj na mňa ok?“ „fajn“ usmiala som sa a šla som teda zaplatiť. Po tomto obchode sme s dvoma taškami šli k nám domov...

(týždeň v škole asi preskočím, keďže bol nudný)

Dnes je ten deň... deň večierku. Asi päť minút stepujem pred dverami a čakám na Merry. Totiž ona mi ešte stále nepovedala aká maska budem. Keď sa konečne ozvalo zazvonenie. Rýchlo som otvorila dvere a pustila Merry dnu. Šli sme do mojej izby a každá sme sa prezliekla do svojho kostýmu. Ona mala byť snehulienka. Ja ani len netuším. Potom mi spravila vlasy a dala sa do maľovania. Keď som sa na seba pozrela skoro som odpadla. Namaľovaná som bola normálne ale z jedného oka som mala akože krv a taktiež som bola bledá ako duch. „dobre takže čo som?“ „počkaj!“ z tašky vytiahla niečo červené a pripla mi to na krk. Bol to plášť s kapucňou. „červená čiapočka. Iba trochu mŕtva“ zasmiala sa. Vyzerala som vážne super! Dala som si ešte čierne lodičky a mohli sme ísť. Zišli sme schody a mamina nás už čakala pri dverách. „páni.. ste.. krásne“ pochválila nás. „ďakujeme“ povedali sme s Merry naraz a zasmiali sme sa. Nastúpili sme do auta a frčali až do školskej haly, ktorá je väčšinou na takéto väčšie večierky. Už z ulice sa ozývala hlasná hudba a dosť ľudí už bolo vonku. Táto škola má takú tradíciu, že o desiatej, (začína to totiž o ôsmej) sa ide koledovať. A potom zábava pokračuje. Vysúkala som sa z auta, dala pusu mamke a pomaly sme šli k vchodu do školy. Vošla som dnu, sama, keďže Merry sa s niekým zakecala vonku. Rozhliadla som sa okolo a pohľady padli na mňa. Cítila som sa trápne tak som sklopila hlavu aj keď vďaka kapucni ma nikto nepoznal. Chytila som sa zábradlia čo bolo na schodoch do miestnosti a pomaly ich schádzala. *do čerta, to sa nemôžu pozerať inde? Nezakopni, nezakopni, nezakopni... do kelu hlavne nespadni!!* hovorila som si v hlave a sústredila sa na každý krok. Keď som zišla schody (konečne) vydala som sa smerom k punču. Naliala som si do pohára, keď ma niekto oslovil. „hm. Červená čiapočka“ otočila som sa. „princ“ zamrmlala som. „tie šaty sú úžasné“ pochválil ma. „tvoj meč tiež ujde“ žmurkla som ale potom som sa zasekla. On vyprskol smiechom. „meč.. ako.. ten čo máš za opaskom..“ vyprskol do ešte väčšieho smiechu. „bože“ prevrátila som oči, vzala si pohár a šla som od neho. „počkaj!“ chytil ma za ruku. „hm?“ pozrela som na neho spod kapucne. „už som pokojný!“ povedal a zhlboka sa nadýchol. Snažil sa no aj tak mu mykalo kútikmi úst. „veľmi vtipné!“ zavrčala som no ako som ho videla už sa chcelo smiať aj mne a tak sme to zakončili ako sfetované fredky a smiali sme sa pri mise s punčom. Aké originálne. „nezatancuje si so mnou červená čiapočka?“ podal mi ruku. „s radosťou môj princ“ ruku som mu chytila a zachichotala sa. Vzal ma na parket a chytil ma na páse. Ja som dala ruky na jeho ramená a vlnili sme sa do rytmu hudby. „vieš čo ma zaujíma?“ usmial sa na mňa. „hm?“ „kto sa schováva pod maskou“ „to nechceš vedieť“ žmurkla som. „prečo?“ „možno sa tam schováva ohavný vlk“ zasmiala som sa. „ja už som sa zľakol, že ohavné dievča otriasol sa. „pako“ capla som ho a on sa len usmial. Tancovali sme ďalej. „koľko máš rokov?“ otázka od neho. „16.. mala som nedávno“ zaškerila som sa. „ty?“ „17“ hrdo sa usmial. „ale no nenaparuj sa“ zachichotala som sa. „koníčky?“ vyhŕkla som len tak. „máš halucinácie?“ mal pobavený výraz. „nie... ty aké máš koníčky?“ „hm.. tak asi futbal, knihy, skateboard a tak z každého trochu“ usmial sa. Úprimne. Mal prekrásny úsmev. „ja asi tiež knihy, potom milujem kreslenie a na športy som ako poleno“ zasmiala som sa. „ale na skateboarde by som sa chcela naučiť“ usmiala som sa. „môžem ťa naučiť“ „to by bolo super!“ zaradovala som sa. „ale musím vedieť koho učím, nie?“ chytil moju kapucňu a išiel ju stiahnuť dole. „ľudia ide sa koledovať!“ skríkol niekto a zrazu sa všetci zo sály rozbehli preč a mňa s princom oddelili. A TAK ČERVENÁ ČIAPOČKA NESPOZNÁ SVOJHO PRINCA... MOŽNO.. a tak som sa pobrala domov pre kotlík namaľovaný na tekvicu na cukríky. „Lacoo!“ skríkla som na celý dom. Ozvalo sa tľapotanie tlapiek a o chvíľu bol ten chlpáč pri mne. „budeš môj vĺčik“ dala som ho na vodítko a do pusy mu dala kotlík. Laco si veselo vykračoval a v papuľke niesol kotlík. Vykračovali sme si po ulici od domu k domu a ľudia sa nad mojim rozkošným vĺčkom len roztápali a dávali mi viac sladkostí. Zazvonila som na ďalší dom a otvorila mi to milá pani. „hm.. čo to tu máme? Červená čiapočka a vĺčik?“