Oh love...

6.

•Omylom som vymazala túto časť, tak je tu znova :/ zajtra pridám 7. ♥♥

Part six:

Vyzliekol mi tričko a keď sa mi snažil vyzliecť kraťasy tak som sa zobudila. Teraz som fakt vykolajená. Nechápem, čo sa mi to snívalo. A hlavne prečo. Zobudila som sa okolo siedmej, čo sa u mňa nestáva. Snažila som sa ešte zaspať no stále som rozmýšľala nad tým snom. Radšej som vstala a bola som sa opláchnuť. Umyla som si tvár a celé telo, oholila som sa a nakrémovala sa. Umyla som si zuby, očesala sa a mohla som vypadnúť z  kúpeľne. Obliekla som si nejaké šortky a tielko a zbehla som do kuchyne.

Spravila som si niečo na raňajky a asi do desiatej som sedela v kuchyni ako socka. Samozrejme, že som musela rozmýšľať nad tým snom. Veď... to bolo tak živé... a ja som si myslela, že... ako môžem byť taká hlúpa? On by ma nikdy nechcel. Ani ako dievča a už určite nie do postele... však som len.. prváčka. Obyčajné dievča a on môže mať každú načo by chcel mňa. Zotrela som neposlušnú slzu, ktorá stiekla z ľavého oka a postavila sa zo stoličky s tým, že som to namierila do izby. S notebookom na kolenách som sa rozvalila na posteli a zapla som si film Vianočný duch. No čo.. chytila ma vianočná nálada. A toto obdobie na mňa má... vplyv, takže som asi pól filmu preplakala. Ale nevadilo mi to. Veď... som dievča v puberte. Boli tam záverečné titulky, keď sa ozval hlas. „Ty si plakala?" pozrela som k balkónu. Lukáš. „mal by si sa naučiť chodiť dverami" preniesla som s úsmevom. „keď som šiel naposledy dverami, nedopadlo to dobre" zasmial sa a sadol si ku mne. „tiež pravda... fajn.. ale aspoň klop! Čo ak by som sa prezliekala" „to by som mal len dôvod neklopať" uškrnul sa. „pako!" hodila som do neho vankúš a zasmiala som sa. „začnem sa zamykať" pohrozila som mu. „začni" vrátil mi to s vankúšom a začal ma štekliť. „nie.. nie.. pusť!" smiala som sa ako blázon. Jediné na čo som myslela bolo, aby to nebol sen. „stačí" ozvala som sa a odsotila som ho. „dobre, dobre... vzdávam sa" zdvihla som ruky a on sa zasmial. Nepodnikneme niečo? Poďme na kávu, čaj alebo ja neviem.." posadil sa a pozrel na mňa psími očami. „fajn.. len.. daj mi päť minút" zasmiala som sa, vybrala som si veci zo skrine a zavrela sa v kúpeľni. Obliekla som si legíny, čierne tielko a rifľovú bundu s koženými rukávmi. Keďže vonku je na november teplo, bude to stačiť. Jemne som sa namaľovala, obula si ponožky a vyšla som z kúpeľne. Lukáš stál pri komode s fotkami a v ruke držal moju s Dannym. „To je môj brat" podišla som k nemu a zahľadela sa na fotku. Mala som desať a on pätnásť. Mal ma na chrbte a smiali sme sa. Bolo to deň pred tým ako odišiel. Po líci sa mi skotúľala slza a dopadla na fotku. „Chceš sa o tom porozprávať?" ozvalo sa od Lukáša. „Ideme predsa na čaj" faľošne som sa usmiala a on sa usmial tiež. Vydýchla som si, že ma nebude spovedať. „Ale tam mi to povieš" cmukol do vzduchu a vyliezol z okna. Ten chlapec ma prekvapuje čoraz viac a viac. Vyšla som z izby a šla rovno do kuchyne kde pri káve sedeli už všetci. „Rodinka pokope" povedal Danny. „Danny prepáč, ale idem s kamarátkov na čaj... možno potom" usmiala som a  potom som sa otočila na maminu. „Mami? Že mi dáš nejaké peniaze?" nahodila som prie oči v snahe, aby mi ich dala a nepýtala sa. „A kto vyvenčí Laca?" prehliadla moju snahu a aj tak sa pýtala. „Dan je doma! Nech sa stará!" odula som spodnú peru a nastavila ruku. Prevrátila očami a podala mi desať eur. „dakujem" dala som jej pusu na líce a potom aj Dannymu. Veď ísť s Lacom na prechádzku... k tomu treba skúsenosti. „Tak sa majte!" zakričala som z chodby, keď som si obula svoje tenisky a vyšla pred dom. Peniaze mám, mobil, kľúče... všetko hádam. Prišla som na ulicu kde už stál Lukáš a spolu sme sa vybrali do čajovne.

*

„Tak už mi to povieš?" naliehal Lukáš. Oh.. myslela som, že zabudol. „fajn" povzdychla som si a začala som s dlhým rozprávaním. „takže asi.... pred piatimi rokmi, mal Lukáš problémy s peniazmi. Dlžil veľa ľuďom za hrozné veci. Bál sa, že keď to povie rodičom, zanevrú na neho a vyhlásia, že nemajú syna. A tak proste odišiel. Tá fotka.. bola deň pred jeho odchodom. Na druhý deň už sa nevrátil zo školy. Proste.. mala som to bez neho ťažké. Nemala som brata. Nemal ma kto chrániť. Proste.. mali sme taký zvyk. Vždy večer som sa mu vkradla do postele a on mi rozprával rozprávky aby som lepšie zaspala. Preto vtedy keď si k nám prišiel som mala jeho bundu a ponožky..." bolo ticho. „... Bála som sa, že nás v noci znova opustí" slza si z oka našla cestu von. Než ju stihla utrieť moja ruka, na líci som pocítila Lukášov palec. „viem, že som sa k tebe nesprával dobre. Ale môžem ťa uistiť, že za ten krátky čas viem, že ťa neopustím". „pekne povedané.. ale nesľubuj to, čo splniť nemôžeš" hlavu som sklonila a tak sa jeho ruka skĺzla späť na stôl. Zdá sa mi to, alebo ma to miesto teraz chladí? Chcem tú ruku späť. „ako to môžeš vedieť? Chcem tu byť pre teba pokiaľ môžem. Si moja kamarátka. A ja tu pre teba chcem byť vždy keď to budeš potrebovať" to bolo.. tak pekne povedané. „ďakujem" usmiala som sa a chytila som jeho ruku. Prešlo ňou milión voltov a myslela som, že vybuchne ale bol to veľmi príjemný dotyk. „nemáš zač" zasmiala som sa a pustila jeho ruku. Vzala som si horúcu čokoládu s perníkom a napila sa. Rozprávali sme sa ešte asi do tretej a potom sme sa rozlúčili. Musel ísť domov. A najvyšší čas aby som šla aj ja. Ako pravý gentleman chcel zaplatiť, aj keď som protestovala, uistil ma, že nabudúce pozývam ja. Super. domov som prišla s úsmevom na tvári, trochu uzimená ale dalo sa to. Hneď som šla do kuchyne, kde nikto nebol. Iba lístok na chladničke: „Išli sme do mesta, vyvenči Laca!"