Hawk's Girl X Clint Barton FF ¦CO¦

<<9>>

Elizabeth
"Dcéru?"

Áno bol zaskočený, čudovala som sa mu vôbec?

No neodtiahol sa úplne takže som stále mala štipku nádeje.

"Chcela som ti to povedať už skôr ale nemohla som." skôr som si nebola istá či mu môžem veriť ale na tom nezáleží.

Teraz som už totižto vedela že je jediný človek ktorému môžem v skutočnosti veriť.

"Dcéru..." vyslovil to akoby si chcel skúsiť aké to je.

"Dopekla, Barton. Máš svoju vlastnú dcéru. Musíš vedieť že mne na tej mojej záleží naozaj veľmi."

Nečakala som na nič iné a odtiahla som sa od neho sama. Asi som mala falošnú nádej.

"Tak fajn, chápem. Ja už teda pôjdem."

Bola som taká hlúpa a naivná keď som si myslela že mi bude chcieť pomôcť.

Síce nič nepovedal, slová neboli ani len potrebné. Jeho výraz totižto rozprával za seba.

Bez zbytočných slov som odišla z kuchyne a vrátila sa naspäť do obývačky. "Ospravedlňujem sa že som vás takto prepadla. Dúfam že som vám nezničila plány. Ja teraz už pôjdem. Som však naozaj rada že som mala možnosť spoznať každého z vás." usmiala som a prešla ku dverám.

Bez váhania som ich otvorila a pobrala sa k miestu, kde som si odložila svoj ruksak.

"Počkaj, Liz." Zo začiatku som sa to snažila ignorovať.

Jeho hlas som brala ako výplod mojej fantázie no keď ma chytil za lakeť a tým má donútil zastať, vedela som že tam v skutočnosti je.

"Prepáč. Dobre? Bol som len v šoku. Nečakal som že máš dcéru. Ako som vôbec aj mohol? Ale chcem ti pomôcť. Naozaj to chcem."

Bože prečo ma takto trestáš? Nestačilo ti už? Musíš ma trestať aj týmto?

Len som sa slabo usmiala. "To je v poriadku Clint. Máš skvelú rodinu. Tvoje deti ťa potrebujú a Laura? Bože tá žena je úžasná. Milá, múdra aj nádherná. Čo viac by si od života chcel? Choď naspäť dnu a venuj sa im. Využi to pokiaľ máš tú šancu."

Uvedomila som si že môj príchod sem bol zbytočný a navyše úplne úbohý? Čo som si akože sľubovala?

Vedela som že má ženu aj deti ešte predtým než som sa sem dotrepala.

Prečo som však aj naďalej v sebe mala tú štipku nádeje?

Samozrejme, Pietro mal pravdu.

"Elizabeth, prestaň dobre? Veľmi dobre vieš že sa rozvádzame. A aj kedy sme sa nerozvádzali, aj keby som ťa v tej kuchyni pred pár minútami nepobozkal, aj tak by som ti chcel pomôcť. Ako tvoj priateľ."

Zásah do čierneho.

Bolelo to ako sviňa ale aspoň som už mala jasno. Nikdy tu nebolo, nie je a ani nebude žiadne my.

Vždy to ostane len ako Elizabeth a Clint. Priatelia.

Aspoň som si ušetrila ešte väčšiu bolesť a sklamanie ktoré by mohli po čase mojej falošnej nádeji nastať.

Usmiala som sa. Tentoraz už úprimne i keď môj úsmev stále nebol od ucha k uchu. "Ďakujem. Som rada že ťa mám ako priateľa. Som vďačná že mi chceš pomôcť." ale bohužiaľ nemôžeš.

Chcel niečo povedať no nedala som mu tú šancu. "Prepáč." šepla som a urobila som niečo, čo nemohol nikdy čakať.

Spoza svojich nohavíc som si vytiahla zbraň a jednoducho ho postrelila.

Guľka mu prešla cez vypracované bruchu a narazila aj do stromu pár metrov za ním.

Na jeho tvári sa rysovalo všetko. Bolesť, zaskočenie, nepochopenie aj zrada. "Ospravedlňujem sa." prehovorila som ešte jedenkrát a potom si zobrala svoj ruksak a začala utekať.

Možno si myslíte že som urobila najväčšiu chybu svojho života. Že som sa nerozhodla správne.

No urobila som to, pretože iba tak som mohla zaručiť že jeho deti budú vyrastať s otcom.

Moja dcéra už nemusí byť vôbec nažive a to by mi zanechalo len dve možnosti.

Umrieť pri pokuse zavraždiť toho kto to má na svedomí alebo umrieť pri pokuse zobrať so sebou do hrobu aj toho posledného človeka ktorý by bol spojený s tou organizáciou.

Clint
Bol som šokovaný. A v takej bolesti som už pomaly prestal cítiť samotnú bolesť.

Zvláštne pocity no to nebol ten dôvod prečo som si pripadal tak zničený.

Vedel som čo sa chystá urobiť. Vedel som tiež prečo urobila to čo urobila. A popravde, nevedel som sa rozhodnúť ktorá s tých vecí bolí viac.

Možnosť že ju stratím, pocit zrady či samotná diera ktorá mi ostala po tom ako ma postrelila.

Zalapal som po dychu a pokúsil sa postaviť sa na nohy. Až na tretíkrát sa mi však podarilo urobiť si cestu naspäť do domu.

"Laura?" oslovil som ju a prešiel som ku gauču. Zvalil som sa a pritlačil si na svoju ranu ešte viac.

"Otec, čo sa stalo?" spýtala sa ma Lila a v sekunde už bola pri mne.

"Verila by si tomu? Moja známa ma postrelila." akokoľvek som sa snažil urobiť s celej situácie žart, nikto sa nesmial.

"Musíš ísť do nemocnice." vyslovila Laura a otvorila lekárničku.

Nebol to prvý krát kedy som skončil s nejakou ranou plnou krvi. Táto jedna sa však zdala oveľa horšia než akákoľvek rana doteraz.

"Nie, nemôžem ísť do nemocnice. Musíme jednoducho zastaviť krvácanie a dostať ma na nohy čo najskôr."

Tie pohľady ktoré mi dali obe boli plné nesúhlasu a zákazu.

"Zbláznil si sa? V takomto stave nesmieš ísť nikam. Navyše, prečo ťa vôbec postrelila?"

"Bože Lila. Kedy si tak dospela?" položil som len rečnícku otázku no ja tak sa mi nepodarilo ukryť ten úsmev.

Cooper tiež prišiel do miestnosti. Kde ten chalan vôbec bol teraz rozhodne nie je to čo potrebujem riešiť ale rozhodne sa s ním musím ešte porozprávať.

Nemal predsa čo robiť vonku takto neskoro.

Nie je to tam až také bezpečné aké som dúfal že to bude.

"Ranu mi musíte zakryť čo najskôr. Musíte mi zastaviť to krvácanie a dať mi nejaké lieky od bolesti. Potrebujem tiež aby mi niekto nachystal luk a šípy." dychtivo som povedal.

Zdalo sa mi to alebo sa mi dýchalo čoraz ťažšie.

"Otec, musíš ísť do nemocnice."

"Lila má pravdu, Clint. Nemôžeš tu ostať. Vykrvácaš. Tvoja rána je až príliš hlboká a ani len nevieme či ti niečo dôležité nepoškodila. Mohla prejsť nejakým dôležitým orgánom." Laurine slová ku mne dopadali ako šepot.

Posledné čo som stihol povedať bolo "Šípy a luk..." pred tým než ma celého pohltila tma.