Smoke and Mirrors

•1•

V to ráno som sa rozhodla ísť si zabehať ešte pred raňajkami. Mesto spalo, bola zimná sobota, chodníky pokrývala vrstva snehu, špinavého a udupaného od mnohých párov topánok, ktoré tadiaľ večer prešli.

Bežala som prázdnymi ulicami, kde-tu na mňa zaštekali psy. Nevšímala som si to, do uší mi hrali Imagine Dragons a oddelovali skutočný svet hrubým závojom. Aj keď som na lícach cítila mráz a nos ma štípal, nevnímala som to. Bola som len ja, hudba a nekonečná cesta, po ktorej som bežala.

Na oblohe ešte blikali hviezdy a cestu mi osvetlovalo oranžové svetlo pouličných lámp. Prebehla som niekoľko blokov, kým som zastala - potrebovala som nabrať dych. Predklonila som sa a zaprela rukami o kolená. Celú hruď som mala ako v ohni, no aj napriek tomu som sa cítila skvele. Nohy mi príjemne brneli a hlava sa mi prečistila. K mojim nohám sa začalo vznášať biele páperie. S úsmevom som sa vystrela a pohľad uprela na tmavú oblohu nad sebou. Snežilo.

V tom som skamenela. Uvidela som jeho. Stál v kruhu svetla pod osamelou lampou. Triasol sa od zimy - mal bosé nohy a pásikavé pyžamo. Uhľovočierne vlasy mu odstávali na každú stranu, akoby práve vstal z postele.

So záujmom som ho sledovala. Rozprával sa s temnotou za hranicou svetla lampy. Pomaly som si vytiahla slúchadlá z uší a začala som kráčať k nemu. So zdesením som zistila, že tam stojí sám. 

Opatrne som mu položila ruku na plece. "Si v poriadku?" potichu som sa mu prihovorila. Neodpovedal, iba ticho civel do prázdna. Počula som len svoj dych a vzdialený hukot áut na diaľnici. "Ako sa voláš?" snažila som sa nadviazať rozhovor. No on nereagoval, len takmer nebadateľne mykol hlavou. Potom sa začal kolísať a niečo mrmlať.

"Ako sa voláš?" zopakovala som otázku. Znova znehybnel a natočil hlavu ku mne. Zložila som ruku z jeho pleca a srdce sa mi prudko rozbúšilo. Jeho oči boli čierne - čiernejšie než nočná obloha nad nami. 

"Ja... Ja som Karin. Ty... Sa voláš ako?" pomaly som vyslovila a jemne som sa usmiala. Pootvoril ústa a natiahol ruku k mojej tvári. Usmiala som sa širšie, keď sa ma dotkol. Bolo to ako dotyk dieťaťa. Opatrný, ale zvedavý. 

Vtom sa jeho oči rozšírili hrôzou a vydal hrdelný zvuk z ktorého krv mrzla v žilách. Rozbehol sa preč.

V šoku som sledovala jeho miznúcu postavu, jeho bosé nohy zanechávajúce v snehu krvavé stopy, až kým nezmizol v diaľke...

~•~

Rozmýšľala som nad ním aj keď som sedela doma, pri hrnčeku horúceho čaju. V šálke som miesto svojho odrazu videla jeho. Desilo ma to - nedokázala som ho vyhnať z mysle. Uhľovočierne vlasy, bledá tvár a temné hlbiny namiesto očí. Tie oči - také čierne ako hlboká zimná noc, také temné ako najtmavší kút...

Prenasledovali ma aj za zavretými viečkami - v mojich predstavách, v mojich snoch. Nasledujúce noci som spala len krátko a vždy plytko. Zobúdzala som sa v temnote, s prudko búšiacim srdcom a zimomriavkami po celom tele. Krv som počula zbesilo prúdiť v mojej hlave a ruky sa mi triasli. Noc čo noc sa to opakovalo stále dookola - tmavý večer, prázdna ulica a on.

On, so svojimi čiernymi očami, držal nado mnou krvavý nôž. A ja som sa pod ním krčila, telo mi opantával strach a hrôza. Nedokázala som sa hýbať, nedokázala som kričať. Slzy mi tiekli po tvári, cítila som ich slanú chuť na perách. Vždy to končilo rovnako - s nožom uprostred mojej hrude...