Smoke and Mirrors

•5•

Nechápala som prečo, ale riaditeľka a jej syn mi neschádzali z mysle. Cítila som neustálu potrebu zistiť, čo sa stalo. Veď predsa... Na fotke vyzerali byť taká šťastná rodinka. 

Znova som začala byť celé dni roztržitá, rozmýšľala som nad tým, ako sa dostať k informáciam. Napadlo mi, že by som sa mohla opýtať Glorie - starej pani pripútanej k lôžku, ktorá tu je takmer od otvorenia Pomocného centra. 

Jedného rána som k nej prišla - ešte podriemkavala v tvrdej posteli, uložená pod vrstvou prikrývok. Usmiala som sa. Aj napriek krutému osudu, ktorý ju postihol, to bola veľmi láskavá a milá pani. Nikdy sa nesťažovala. Bola vďačná za to, čo mala.

"Gloria... Gloria, to som ja, Karin. Pozri, doniesla som ti tvoje obľúbené sušienky a bielu kávu." šepla som, naklonená nad jej pokojnú tvár posiatu vráskami. 

Len čo sa začala mrviť, položila som tácku s raňajkami na nočný stolík a pritiahla si stoličku k jej posteli. 

"Karin, aké je milé zasa ťa vidieť." usmiala sa a rozospato na mňa uprela svoje prenikavo modré oči. Vyzerali ako dva kryštály na dne studne. 

"Aj ja som rada, že ťa vidím, Gloria. Bolesti už prešli?" usadila som sa.

"Už je to lepšie... Ale stále to nie je ono." usmiala sa a s námahou sa posadila na posteli. "Tak, čo ťa sem privádza?"

Prekvapene som na ňu vyvalila oči. Ako to sakra vedela?

"Nepozeraj tak na mňa... Viem veľmi dobre, že ťa niečo trápi. Akoby si to mala na čele napísané. Navyše... kto by si len v týchto dňoch spomenul na starú, zmrzačenú ženu." usmiala sa a siahla po sušienkach. 

"Ale Gloria..."

"Nepresviedčaj ma, že to tak nie je. Radšej už rozprávaj."

Zhlboka som sa nadýchla - nevedela som, ako začať.

"Ehm... no... pamätáš - pamätáš sa na riaditeľkinho syna?" začala som váhavo.

Uprela na mňa tie dva kryštály a zamyslela sa. 

"Vieš, Karin... ich príbeh je smutný. Skutočne smutný. A neviem... neviem či je dobré ho vyťahovať. Možno... možno by niektoré veci mali zostať v minulosti." povedala napokon.

"Ale... Gloria, prosím, ja to potrebujem vedieť. Z nejakého dôvodu mi ten chalan neschádza z mysle." prešla som do naliehavého šepotu. "Potrebujem tvoju pomoc."

"Karin, ja... neviem či by som mala. Ich príbeh je smutný a vraví sa... vraví sa že každý kto sa o to začal zaujímať, skončil veľmi zle." v jej očiach sa zaleskli slzy. "Je to taká miestna legenda... prekliata rodina Greenwitchovcov."

Malo ma to odradiť, no stal sa opak - zaujalo ma to ešte viac. Čo sa mohlo stať takého hrozného, že o tom nedokáže rozprávať?

"Fajn. Prepáč, Gloria." vzdychla som si a vstala zo stoličky. "Len som sa pýtala."

Otočila som sa na odchod, no v tom mi zápästie stisla jej stará ošumelá ruka. Prekvapila ma sila s akou ma držala. 

"Ak to naozaj musíš vedieť... pozri sa do archívov mesta." z jej hlasu plného obáv mi naskočila husia koža. "Ale radšej sa v tom príliš nevŕtaj. Nosí to nešťastie." 

"Dobre. Budem na to myslieť." prikývla som so stiahnutým hrdlom.

Gloria sa na mňa usmiala. No nebol to veselý úsmev. 

Poznala ma, poznala moju túžbu vedieť viac.

Varovala ma a ja som ju neposlúchla.

Našla som to, po čom som tak dychtivo pátrala.

A neskôr som to oľutovala...

Poznáte ten pocit, keď si napíšete kapitolu vopred a potom ju zabudnete zverejniť? Ja, bohužiaľ, áno a ospravedlňujem sa vám za to, ježkovia :(