Smoke and Mirrors

•6•

Nedokázala som spať. Nedokázala som jesť. Nedokázala som rozmýšľať. Tie slová... tie slová sa mi vyryli do viečok, usadili sa mi v hlave, ťažili ma ako mokrý jarný sneh.

Ležala som hodiny na posteli, sledovala strop a snažila sa to všetko vyhodiť z hlavy. Nedalo sa to.  

Môj dych bol v jednej minúte plytký, akoby som mala poslednýkrát vydýchnuť, a vzápätí sa zrýchlil spolu s tepom, až mi srdce udieralo o rebrá.

Občas mi pohľad spadol na staré noviny, ktorých strany boli už ošúchané rokmi a ktoré som v rýchlosti strčila pod svoju mikinu, aby som si ich mohla odniesť domov. A znova prečítať.

Znova a znova a znova. Pretože som nechcela veriť pravdivosti tých slov, toho množstva článkov... bolo to príliš desivé na to aby to bola pravda.

Lenže jediný pohľad do tých čiernych očí dieťaťa na fotke stačil, aby sa moje želanie rozplynulo. Vrátilo ma to do reality, k chlapcovi sediacemu v tme, šialenému, ktorého vlastná matka nenavštívila roky, hoci sú v jednej budove.

Striaslo ma pri pohľade na ich rodinnú fotku, taktiež zverejnenú v novinách. Na prvý pohľad idylická rodinka... no keď sa pozriete pozornejšie, uvidíte na nich niečo chladné, bezcitné. Šialené.

Začala som sa riaditeľke vyhýbať... a naopak snažila som sa znovu nájsť zlomeného chlapca. 

V mojej hlave sa stvoril neuskutočniteľný plán. No ja som si verila. Chcela som zlepiť, čo bolo roztrieštené pred toľkými rokmi.

Neviem prečo, proste to prišlo v jednu prebdenú noc, keď sa tma noci rozplývala a nahrádzalo ju teplé ružovkasté svetlo dňa. Možno to bolo práve tým... možno sa každá tma dá vyhnať troškou svetla.

A keď to svetlo nie je od najbližšieho človeka, musí postačiť aj od cudzinca.

Kto mohol vedieť, že sa z tohto cudzinca stane najbližší človek.

Ja určite nie.

Ciao!

Zas a znova sa vám ospravedlňujem za moju neaktivitu, no akosi sa toho na mňa priveľa zosypalo... 

Snáď to pochopíte, snáď mi odpustíte aj túto krátku časť...

Zatiim, ježkovia ♥