Dolu vodou

3. kapitola~časť 2. (Beka)

Nemohla som sa dočkať príchodu domov- horúci čaj, deka a staré filmy. Presne takto vyzerali moje piatky- na prvý pohľad nezáživné, no v podstate tak úžasne pohodlné a príjemné. No koľkokrát som sa za ne tak strašne nenávidela a dávala si predsavzatia, že v tomto sa musí môj život zmeniť.

Chcela som patriť k tým veľkým (aj malým) partiám ľudí, ktorí žili každým dňom, ako sa len dalo. Hlavne piatkami. Osláviť koniec pracovného týždňa fľašou vodky, spoznať pár nových zaujímavých tvárí, odhodiť zábrany, smiať sa a cítiť sa chcene. Byť súčasťou sveta, ktorý nie je tak vážny, striktný a presne naplánovaný. Ľutovala som sa ako malé dieťa, no aj tak som s tým nikdy nič neurobila. Spolužiakom som závidela ich voľnosť a zážitky- a aj keď neraz prišli s nejakým prúserom, ktorý spravili v podnapitom stave, predsa to bol ten najlepší zážitok, na ktorý sa nikdy nezabúda.

Mama mi vravela, že je na mňa pyšná. Ja som prúser nikdy nemala. Nespravila som nič trestuhodné ani len malý priestupok (ráta sa aj jazda v električke na čierno?..). Ale dobre som si uvedomovala, že v budúcnosti človek nebude ľutovať veci ktoré spravil.. ale skôr tie, ktoré nikdy nevykonal. A ja som na to nepotrebovala ani budúcnosť- ľutovala som to už teraz.

Len čo som prešla vchodovými dverami, cítila som vo vzduchu napätie. Na zemi boli porozhadzované kabáty a mikiny. Ďalej som nemusela ani pokračovať. Hoci som zúfalo dúfala, že opak je pravdou a nedeje sa to, čo posledné roky neustále- vedela som, že pohodový piatkový večer je v nedohľadne. Už akosi podvedome sa mi stiahol žalúdok a pristihla som svoje trasúce sa ruky. Pomaly som sa vyzula, vyzliekla tenkú bundu a na rozdiel od ostatných, ju zavesila vzorne na vešiak. Zdržovala som čas- úprimne sa mi nechcelo vkročiť ďalej do obývačky.

Ako prvé som začula tresknutie dverí. A potom už staré známe výkriky hnevu.

"Ty si strašná krava Lucia.. strašná!" otcov otrasný hlas sa rozliehal po celom dome. Jeho reč bola nesúvislá, tak som sa dovtípila, že je opäť ožratý. Dosť typické.

"Sú to moje prachy. A ty si s nimi nemôžeš len tak robiť čo chceš. Ty.. rozumieš mi?" mama úpenlivo mlčala. "Si obyčajná stará handra! Zlodejská.. mrcha! No.. čo robíš s tými peniazmi, ha? Priznaj sa!"

"Platím nám živobytie Samo. Mne a Rebeke. NAŠEJ dcére." bolo nad slnko jasné, že mama sa ho bojí. Vždy keď bol opitý správal sa agresívne. Vedel strašne vybuchnúť a jednoducho ho nešlo zastaviť.

No môj otec nebýval takýto. Pamätám sa na moje detské roky, keď sme ako šťastná rodinka chodili stanovať, alebo chytať ryby. Spomínam si na moje šieste narodeniny, keď ma otec vzal do Prátru v Rakúsku, a i keď som grcala takmer každý kolotoč a horskú dráhu, bola som šťastná ako blcha. Všetko sa zdalo byť vtedy fajn, naši boli ukážkoví rodičia a navzájom sa milovali. Alebo to tak aspoň vyzeralo.

Myslím, že sa to všetko začalo hrotiť, keď moja mama potratila. Mala som vtedy osem. Viem, že som sa strašne tešila na malú sestričku- dokonca som jej sama vymyslela meno. No zrazu prišiel deň, keď mamu odviezla sanitka a ja som ničomu nerozumela. A nechápala som ani neskôr, keď sme ju navštívili v nemocnici a ona plakala. A plakal aj tatko a dokonca i ja, i keď som nechápala prečo. A moja sestrička už zrazu neexistovala. Vôbec sa o nej nehovorilo, nikto už ani len nespomenul meno, ktoré som jej sama vymyslela.

Otec vtedy prestal byť ten milý, dobrý tatinko a začal sa správať čudne. S mamou komunikoval len zdvorilostne, bez štipky citu a mňa prestal ukladať do postele, chodiť so mnou bicyklovať a pomáhať mi s domácimi úlohami z matiky. Chodil často preč,- najmä večer a po nejakej dobe sa stalo, že prvý raz neprišiel celý víkend domov. Mamu to samozrejme trápilo. Neraz som ju videla plakať- i keď to neúspešne skrývala za silnú alergiu.