Dolu vodou

1. kapitola~časť 3. (Kaja)

Ľudia z celého mesta sa valili na tú jednu dlho očakávanú párty- koncert istej slovenskej kapely. Fajný rock; i keď ten anglický mi pasoval viac. Takže môj obľúbený bar- vždy poloprázdny- teraz praskal vo švíkoch.                                                                                      

A hoci som sa na tú noc tešila ako už dlho nie, strpčovalo mi to vedomie, že Roman sa mi už tri dni neozval. Nebola som žiadna zúfalka, aby som mu hneď vypisovala ani nič podobné, dokonca som ani nebola naštvaná. Len mi to bolo čudné.                                                                           

Opäť som celý týždeň nebola v škole- tentokrát ale oprávnene. Dostala som angínu a celý čas preležala v posteli (myslím že budem mať angínu ešte aspoň päť- krát do roka). No dnes som bola v pohode. Ako by aj nie keď bola taká výnimočná udalosť ako koncert, práve v našom meste - kde bola posledná podobná akcia autogramiáda Mira Žbirku (!).                                                      

A tešila som sa najmä kvôli Romanovi, ktorý ma tam pozýval a mal navyše zohnať kadejaký fet. Budiš; vedel v tom chodiť viac než ja. A hlavne- mal viac známostí.                                                                  

  Ale teraz som tu stála sama, ako úplný lúzer, opretá o múrik pred klubom a na ukľudnenie poťahovala z cigarety. Pár okoloidúcich chalanov na mňa poškuľovalo, pískalo alebo žmurkalo, no zachovala som chladnú masku- presne tak ako som sa to naučila za posledný rok. Neustále som si poťahovala možno až príliš krátku sukňu. Na to, že som bola prakticky po chorobe, moje oblečenie vyzeralo inak. Krátke hrdzavo-červené tričko mi odhaľovalo brucho a taktiež hruď, keďže malo dosť veľký výstrih. No aspoň som si vzala koženú bundu a na nohy klasicky čierne silonky. Keby ma videla matka, pravdepodobne by prehlásila, že vyzerám ako kurva (to tie jej silno katolícke pudy). Ale na svoju obhajobu- nemala som štekle ako nosí väčšina štetiek. Namiesto toho som si vzala moje obľúbené krvavé martensky. A plus pre mňa - moja mama ani nevedela čo mám práve na sebe, pretože nebola doma. Ako furt. Rodičia mali  zdá sa; svoju prácu radšej než mňa. No a do zálohy som si pripravila historku o projekte z angliny s ktorým som sa musela trápiť u kamošky celú noc. To zväčša funguje.

Ale Roman neprichádzal ďalšiu pol hodinu. Začala som sa cítiť trápne- baby zo školy na mňa drzo zízali a chichotali sa ako pomätené. Ich úškľabky sa mi asi navždy vryjú do mozgu.                                            

Nakoniec som to vzdala. Odhodila som už v poradí tretiu cigu a za sprievodu ďalších chtivých pohľadov som vstúpila do klubu.                                                                        

Cítila som sa veľmi zvláštne- nikdy som v tomto klube nebola "čistá", prípadne triezva a už vôbec nie sama. Ľudia boli na sebe prakticky prilepení- niektorí dobrovoľne, iní dosť neradi a priestorom sa niesol ťažký pach tabaku a chlastu. Kapela začala hrať svoju najpopulárnejšiu skladbu a všetci začali vrieskať a poskakovať. Priznám sa- cítila som sa tam hrozne a v duchu si nadávala, že som si aspoň pred odchodom z domu nedala poriadneho panáka. Namiesto toho som sa predierala čoraz hustejším davom v snahe dostať sa k baru a strácala som trpezlivosť pri každom jednom dotyku s okolím. Niekoľkých ožranov som pri pokuse objať ma poslala do péčka a iných som nemilosrdne sotila do už tak rozbúreného húfu.

Nakoniec som našla svoje útočisko- inak známe ako bar- a objednala si tequilu. No stále to nebolo ono.. Práve som sa postavila a chcela odtiaľ konečne vypadnúť (ani hudba; inokedy tak úžasná, ma nedokázala nadchnúť), keď som ho uvidela.