Dolu vodou

1. kapitola~časť 2. (Kaja)

Zliezla som do kuchyne a dojedla akúsi pomazánku z minulého týždňa, ktorá chutila príliš dobre, aby bola po záruke. Na chladničke bolo matkiným úhľadným písmom: Kaja-Psychologička-25.1.2014-15:00.

Papierik som rovno rozšklbala a vyhodila. Mama žila v utkvelej predstave že mám psychické problémy, ktoré treba riešiť nejakou trápnou vymývačkou mozgov a snorila po nemocniciach. Moje občasné výbuchy hnevu a agresivity úboho pripisovala mojej "nedostatočnej" výchove v detstve a s výčitkami svedomia takmer každý deň nariekala na záchode. O drogách -prirodzene -nevedela.

Aj s otcom o nich mali spravenú mienku - asi tak ako každý rozumný a starostlivý rodič - a preto ich ani nenapadlo, že by ich vzorné, milé dievčatko (!) čo i len pomyslelo na niečo tak zlé a protizákonné.        

Sú to prísni katolíci, vždy upravení, strojení, ku všetkým zhovievaví.. cirkev im načisto vymyla mozgy. A v takej mentalite vychovávali aj mňa. Škoda, že som im to pokazila.

Ale teraz to už bolo jedno. Akosi mi prestávalo záležať na ľuďoch. Všetci si predsa len snažia dokazovať svoju moc. Sú príliš zahľadení do seba, svojich životov. Dôležitými sa pre nich pomaly začínajú stávať len hmotné veci a vlastný úspech. Predbiehajú sa vo veciach, ktoré sú vlastne celkom nepodstatné a úbohé.

Ja som bývala taká istá. A možno stále som. Ale život za obzorom- tak hovorím mojim nadpozemským tripom s LSD-čkom - mi nejako otvoril oči a iba ukázal prehnitosť tohto sveta.

Ale boli tu ľudia, ktorí za ten život stáli. Vedeli mi pomôcť a robili tento svet lepším a znesiteľnejším.      V prvom rade moja starká, ktorá ma opustila pred dvomi rokmi. A môj starší brat, ktorý odišiel pred rokom do zahraničia. A moji úžasní priatelia, ktorých som opustila JA, keď som sa presťahovala o 200 kilometrov ďalej a začala celkom nový život v celkom inom prostredí a inej škole.

Takže sa to zdá byť fakt celkom na nič - a aj by to bolo na nič- keby neexistoval Roman. Kamoš/priateľ.. ako len chcete. Jednoducho človek na ktorom mi momentálne najviac záleží a ktorý dáva môjmu svetu zmysel. Bol to on, kto mi ukázal "život za obzorom" a prisahám, som za to vďačná. K drogám som samozrejme pričuchla už na základke - ešte v mojom rodnom meste. Vtedy to bola len tráva. Cítila som, že je to najlepšia vec pod slnkom - kým som neprišla na herák a LSD. Až potom som naozaj zistila, čo je to paráda.

Ale začínalo sa mi to vymykať z rúk. Už to nebola len príležitostná zábavka, malý reset.. akosi som to potrebovala častejšie a častejšie a prestávalo to byť na nevinnej úrovni. K tomu sa pridalo pár nežiaducich účinkov. Keď som nemala čo do seba, veľmi ľahko som vybuchla, porozbíjala pár vecí, urazila niekoľko ľudí a prišla nielen o svoje hlasivky. Snažila som sa to kompenzovať mojou obľúbenou hudbou.   Na plné pecky som pustila Linkin Park, či Avenged Sevenfold a naivne som dúfala že ma to ukľudní a zbaví záchvatu. A hoci som vedela, že je načase sa tejto závislosti zbaviť- vôbec to nebolo ľahké.

Okolo jedenástej predpoludním mi napísal Roman. Akurát mi bolo totálne zle, takže som sa napchávala už druhým aspirínom. Kde si? Chýbaš. Kurvy ťa zas ohovárajú. Prvotná radosť z jeho textovky razom vyprchala. Nemusela som sa pýtať na koho myslí. Vlastne by to ani nebolo objektívne, lebo pokaždé o mne rozprávali odlišní ľudia. Či skôr baby- chalani predsa také niečo ako ohováračky nemusia... chcem byť chalan!

Nech to už bolo akokoľvek, prehltla som mierny príval emócií a tvárila som sa, že druhá časť smsky nestojí za povšimnutie. V podstate by to mala byť už samozrejmosť. Hneď od prvého dňa, čo som nastúpila na novú školu, bolo mi jasné že som v totálnych sračkách. Nezáležalo tak na tom že som sa tam celkom nehodila- ľudia predsa majú radi iných odlišných ľudí, niečo čo sa nevidí každý deň. Ale problém nebol ani v mojom obliekaní, ani hudbe či výzore. Problém som bola ja.                            

Chalani ma chceli. Nevedno prečo - možno kvôli môjmu daru od prírody (kašlať na korektnosť- mám veľké kozy) či vzhľadu ako takému. A hoci to boli občas prasatá, ich záujem sa mi páčil. A bolo to vidieť. Upútavala som ich pozornosť na toľko, že ostatné baby z triedy začali žiarliť a postupne ma nenávidieť.  A ak sa aj našli tie rozumnejšie, ktorým som nevadila, boli predo mnou príliš plaché a do reči sa so mnou nedali.

A tak som si časom zvykla na pohŕdavé pohľady, výsmechy, urážlivé reči a neprajné správy. Na začiatku to bolo ťažké a trápilo ma to. Ale niekedy sa s tým musíte naučiť žiť. Môj spôsob prežívania bol život za obzorom. Totiž, vtedy neboli žiadne pocity. Bola som len ja a pestrofarebná obloha predo mnou.