Myšlienky a Pocity

Zbrane chýb

Všade kam kráčam,
obvešaná chodím v plnej zbroji.
Arsenál celý svoj nesiem,
moje chyby, familiárne im hovorím.

Každá čepeľ iná,
Kde tu dlhá, inde krátka,
zato ostrá, ba až prebrúsená,
niektorá však už zhrdzavela.

Už len na nich spomienka,
tvorí na chrbte jazvu,
niektorá až ku kosti
zareže proti mojej vôli.

Nedávaj mi do ruky
žiadnu svoju zbraň,
inak s ňou zarežem
a novú čepeľ si z nej vykujem.

Pre seba ako varovanie,
navždy sprevádzať ma bude.
Každá chvíľa vrytá je vo mne
a z hnisavých rán neustále tečie.

Nedovoľ mi, spoznať tvoje nože,
možno jazvy vyblednú na chvíľu,
ale moje ruky ti stvoria nové,
len čo dýku od teba dostanem, tvoju.

Moje remeslo je divé.
Neochráni ťa ani železo čisté,
cez tu najsilnejšiu platinu
prerazím si nožom cestu.

Môžme kráčať bok po boku,
lež moja výzbroj nedovolí ti,
Zájsť bližšie, ba poškriabe ti,
tvoje jemné, temné rúčky.

Každým krokom pri tebe
nechám dýku zarezať sa v tebe.
Budem kričať, zvíjať sa
v kŕčoch výčitiek plakať.

Každým krokom vznikne škrabanec,
kde tu hlbší, aj krv cícerkom potečie
dole vplivom gravitácie, v chrasty zoshne,
kým nový úder dostaneš.

Neskôr budeš doráňaní
a srdce plné zlosti.
Už mať nebudeš tie city,
ktoré si skrýval v hĺbke svojej duši.

Nežnosť nahradí krutosť,
nenávisť ovládne ťa.
Potom siahneš na rukoväť
môjho hriechu meča.

Zabodneš mi ním do hrude,
trikrát otočíš až to zaškrípe,
rebrá popraskajú, krv vytečie,
ale nie skôr, ako tá tvoja uschne.

Mláka tmavá leží vôkol nás,
svoje ruky doškriabané máš.
Nikdy sa ti nezmyje.
A tie rany na chrbte, páliť ťa budú vždy pri mojom mene.

Zo zbabelosti sa ku mne vrátiš,
Keď už dýchať bude ako behať po trati
pred rýchlikom smrteľným, avšak doň nastúpiš,
lebo moja zbraň sa stane smrteľnou ti.