Myšlienky a Pocity

Štyri biele steny

Štyri biele steny,
biely nábytok a biele plachty.
Kde tu tieň maľuje
obrazy svoje čierno-biele.

Svetlo tvorí pruhy
a pach železa napĺňa dutiny.
Nikde nevidno tú guľu
čo ohnivo žiary vonku.

Moje útočisko stalo sa mi väzením,
moja túžba po poznaní mučením.
Moje bezpečie filmovou reprízou
a moja lenivosť dennou rutinou.

Ako dávno to už bolo,
čo som mohla navštíviť ruské kolo,
čo som sa mohla prechádzať námestím
a nechala sa unášať kvartetom sláčikovým.

Chodila som chodbami tichými
naplnenými obrazmi prastarými.
Počúvala legendy, príbehy
nasávajúc nekonečné múdrosti.

Teraz tu len tak sedím
a do malého obdĺžnika hľadím.
Počúvam len repráky
a prechádzam si staré fotky.

Zo zúfalstva vyhľadávam
ubytovania, letenky, pravidlá
a snívam o konci,
ktorý mi žiť bezstarostne dovolí.

Izba, dom, mesto,
všetko má to uväznilo.
Len cestu cez hranice
vidím ako svoje vyslobodenie.

Vyslobodenie z rovnakého,
toho všetkého opakovaného.
Potrebujem zmenu novú,
nejako strašne šialenú.

Bude mi kričať,
že už môžem prestať,
každý deň len prežívať,
že už môžem žiť.