V polovici týždňa som dostala niekoľko stoviek eur s tým, že si mám kúpiť spoločenské šaty s topánkami. Koho iného som mala zobrať na nákupy ak nie Lydiu. Samozrejme som si ku tomuto všetkému musela vymyslieť isté veci.
,,Neverím, že ti teta dala toľko peňazí kvôli jednym šatom!" Prezerala vešiaky so šatami.
,,No hej...berie to celkom vážne."
,,Čo tieto?" Zhýkla na celú predajňu.
,,Lydia prosím ťa...ružová nie." Dnes som jej to povedala už štvrtýkrát.
Prevrátila očami a posúvala ďalej vešiak za vešiakom. ,,Škoda, že nemôžem ísť s vami."
,,O nič neprídeš. Len trochu opery a klasickej hudby."
,,Tieto!" V rukách držala dlhé obtiahnuté bielo-krémové šaty.
,,Tie sú krásne!" Uznala som. Akurát mi aj sadli. Potom sme už len našli lodičky a nákupy boli vybavené.
O pár dní nadišiel deň D, teda sobota večer. Z intráku som vychádzala v šatách s lodičkami a v bielom kožúšku. Pred intrákom stálo veľké čierne auto. Až keď sa sklopilo okienko vedela som, že mám nastúpiť.
,,Ale si sa nahodila." Zahodil cigaretu.
,,Tak ako si kázal." Zapla som si pás a vyrazili sme.
,,Vopred ťa musím upozorniť, že ma budeš počúvať. Keď poviem, že sa budeš držať ďalej budeš sa držať ďalej, keď poviem, že budeš čakať vonku tak budeš čakať vonku a keď ti poviem uteč tak utečieš." Hovoril smrteľne vážne.
Vystúpili sme pred krásnou veľkou osvetlenou budovou. Vonku už stáli ľudia vo všelijakých róbach vítajúc sa so svojimi známimi alebo staršie bohaté manželské páriky.
Zastavilo pri nás ďalšie auto z ktorého vyšiel Ryan a ešte ďalší dvaja chlapi.
Blížilo sa už sedem hodín tak sme išli dovnútra.
Sieň vyzerala ako z rozprávky. Desiatky lustrov odrážali svetlo do každej strany. Červené kožené luxusné sedačky boli očíslované. Sedeli sme viac menej vzadu úplne na kraji. Ja s Lucasom sme sedeli v hľadisku zatiaľ čo Ryan s dvomi chlapmi boli hore na balkóne ževraj aby mali pod dohľadom celú sálu.
,,A čo teraz?" Vyzvedala som.
,,Teraz počkáme kým sa všetci usadia a zostaneme chvíľu sledovať." Napravil si zbraň za sakom. ,,Potom..." Otočil hlavou trochu doprava. ,,Vidíš toho chlapa v bielom obleku?"
Pomaly som natočila hlavou smerom ku nemu.
,,Tak to je náš obchodný partner."
Svetlá sa stlmili a ľudia utíchli. Všetko sa začalo a ja som si užívala klasickú hudbu. Nachvíľu som sa cítila akoby som tu bola normálne a nie na obchodnom mafiánskom stretnutí.
Minúta za minútou plynula a všetko vyzeralo byť v naprostom poriadku. Začala hrať serenáda Dvořáka a ja som sa cítila ako v nebi, no nie na dlho. S Lucasom chlap v bielom nadviazal očný kontakt a naraz mykli hlavou na znak súhlasu. Obidvaja sa postavili.
,,Ideme." Povedal mi. Postavila som sa a nasledovala ho. Pred veľkými pozlátenými dverami zastal.
,,Keď ti poviem utešieš, alebo keď ti poviem budeš strielať tak budeš strielať." Z druhej strany saka vybral zbraň. Teraz už viem prečo mi povedal nech si kúpim aj podväzky. Malú zbraň som si dala za ne.
Ocitli sme sa v nejakej obrovskej predsieni kde boli nejakí chlapi. Taktiež boli v bielom.
,,Drž sa stranou." Povedal mi a následne do miestnosti vošiel Ryan s dvomi chlapmi s ktorými bol na balkóne.
Všetci stáli oproti sebe. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.
Lucas stál so svojím kufríkom v ruke a chlap zase so svojím. Naraz ich položili pred seba a otvorili ich. Videla som len na kufrík toho chlapa v ktorom boli peniaze. Na to čo sa predávalo som už nevidela.
,,To nemyslíš kurva vážne." Lucas sa začal smiať. ,,Toto sto tisíc nie je."
Pravda. Aj mne sa zdalo, že je tam nejako málo peňazí.
,,Hádam ste nečakali viacej. Minulý obchod bol celkom biedny. Klesá vám kvalita chlapci." Povedal chlap.
,,Našu kvalitu si zachovávame." Lucas zavrel kufrík čo sa chlapovi nepáčilo.
,,Daj mi to!" Zakričal a jedným ťahom vybral zbraň. V tom momente som myslela, že mi srdce už ani nebije.
Všetci ostatní ju vybrali tiež a vzájomne na seba mierili.
,,Lucas daj mu ten kufrík." Povedal Ryan.
,,Nie nedám, nedodržal dohodu." Nemienil ustúpiť.
Chlap pozrel na mňa a nechutne sa začal usmievať. ,,Vidím, že máte novú spoločnosť." Sklopil zbraň a zavrel si svoj kufrík. ,,Ešte sme neskončili." Mávol na svojich chlapov a všetci spoločne odišli. Zostali sme tam len my. Ja som si konečne aspoň trochu vydýchla.
,,Si normálny?" Ryan vyskočil na Lucasa.
,,Hádam som mu to nemal dať za polovičnú cenu! Boli by sme stratoví."
,,Lenže takto bude kontaktovať šéfa a sme v piči! Chápeš?!" Prvýkrát som videla Ryana kričať.
,,Ja to vybavím!" Lucas bol naozaj tvrdohlavý.
,,Jasné...ako všetko že?" Mávol rukou a odišiel aj s dvomi chlapmi.
Nevedela som čo mám robiť. Nechcela som sa im miešať do biznisu.
Ani na mňa nepozrel a zobral kufrík. ,,Ideme."
V pondelok som išla do školy akoby sa nič nestalo. Lucas sa celý týždeň neukázal až v piatok večerom. Išla som práve z fitka. Chcem byť vo forme keď už som sa dala na niečo takéto. Pred intrákom som zahliadla známe auto. Spravila som len prvých pár krokov smerom ku autu keď v tom z neho vystúpil. Najprv hľadel do zeme no keď zdvyhol pohľad na mňa.
,,Pre boha Lucas..." Už z diaľky sa to nedalo nevšimnúť. Podišla som ku nemu a prezerala si jeho tvár zatiaľ čo si vyberal cigaretu z krabičky. Monokel, lícne kosti modrofialové a napuchnutá dolná pera podliata krvou.
Tváril sa akoby nič. ,,Chceš?" Ponúkol ma.
Teraz som na cigaretu ani nepomyslela. ,,To ten váš šéf?"
,,To je jedno..." Otočil sa a išiel zobrať niečo do auta. Podal mi peniaze zrolované v gumičke. Nepočítala som to ale na prvý pohľad bolo vidno, že tam je niekoľko stoviek.
,,Zajtra strelnica?"
Odlepila som zrak od balíčku peňazí. ,,Dobre."
Prikývol. Zahasil cigaretu a odišiel na aute.
