,,V piatok sa mi nedá."
,,A kedy sa ti dá? Neboli sme spolu nikde už vyše dva týždne. Kino, večera, bowling...proste nič."
,,Slečna idete alebo nie?" Pred dverami stál profesor.
Prikývla som. ,,Andrew musím ísť na prednášku." Snažila som sa mu vysvetliť.
,,Jasné choď." Mávol rukou a odišiel.
,,Andrew..."
,,A zatvorte dvere prosím vás, ste už posledná."
Zatvorila som za sebou dvere a očami hľadala voľné miesto. Skoro všetko bolo obsadené okrem-
,,Bowling znel zaujímavo. To by som išiel aj ja." Rýpal do mňa.
Ten chlapec je snáď všade. Naozaj som mala zlú náladu. ,,Čo tu chceš?" Položila som si knihu na stôl a v taške hľadala niečo na čo môžem písať.
,,Och ahoj Lucas. Aké milé, že sme sa tu takto stretli. Áno, neurochémiu som si vybral ako volitelný predmet." Pomedzi to ako tvoril našu akože konverzáciu vytrhol zo svojho zošita papier a podal mi ho.
Uvedomila som si, že nemôže za moje problémy. ,,Vďaka."
Prednáška mala tri hodiny. Po prvej hodine a pol bola pätnásť minútová prestávka. S Lucasom sme išli von fajčiť.
,,Idem si ešte niečo kúpiť na jedenie." Ledva to dopovedal a začal mu zvoniť mobil. ,,Čo? Jebe mu, čo zase robil? Má to veľmi? Hej, je tu." Pozrel na mňa. ,,Dobre, čau." Mobil si vložil do zadného vrecka na nohaviciach. ,,Musíme ísť." Povedal to ako hotovú vec.
,,Čo? Kde? A čo prednáška."
,,Mne je jedno." Mykol plecom. ,,Ty chceš peniaze."
Nakoniec som išla. Má pravdu. Ide mi o peniaze. Nastúpili sme do jeho auta a za desať minút rýchlosťou svetla sme boli pri nejakej budove. Lucas vyzeral celkom kľudne čo sa o mne nedalo povedať. Nevedela som čo mám očakávať, ale už bolo neskoro. Zmluva je podpísaná.
Vošli sme do budovy. Vyzeralo to ako v nejakej súkromnej firme. Pri hlavných dverách bol dokonca vrátnik.
,,Chlapec má šťastie, že prežil." Povedal vrátnik ešte sme len stáli medzi dvermi.
,,Ten je nesmrtelný." Uškrnul sa Lucas. Vrátnik sa zasmial a odhryzol si z bagety.
Každým krokom mi srdce bilo čoraz rýchlejšie. Vyšli sme na druhé poschodie. Všade po chodbách boli dvere. Vošli sme do jedných z dvier. Bola to jedna veľká miestnosť. Nebolo tam dokopy nič. Zopár starých gaučoviek, malá kuchynská linka s malou chladničkou a stôl so stoličkami.
,,No konečne." Zastonal Ryan.
,,Tak čo to tu máme?" Opýtal sa Lucas akoby nič. Na gauči ležal akýsi chlapec. Doslova chlapec. Vyzeral maximálne na osemnásť. Podišla som bližšie. Chlapec bez trička ležal na gauči so zakrvavenou rukou. Orieškovohnedé oči sa mu leskli od sĺz a blonďavé vlasy mal prilepené o spotené čelo. Zúfalo na mňa hľadel. Bolo mi ho celkom ľúto.
,,Mám ti doniesť všetko?" V rukách Lucas držal tri veľké lekárničky.
Obzrela som si jeho ruku. V ľavo na začiatku ramena mal guľku zo zbrane. Rana nebola veľmi veľká a hlboká takže aj guľka musí byť zrejme malá. Navliekla som si rukavice a napla kožu aby som pozrela ako veľmi je hlboko. Chlapec zastonal. Hruď sa mu leskla od potu a dýchal tak rýchlo akoby zabehol maratón.
Zhodnotila by som to na zranenie niečo medzi ostrelom a zástrelom, ale nie až takým hlbokým. Ostrel je strela ktorá zasiahnutú osobu zraní len povrchovo takže poškodí len pokožku. Zástrel patrí medzi závažné poranenia, strela vnikne do tela a zostáva v ňom no a nakoniec priestrel je veľmi závažné poranenie, strela prenikne telom a vyjde von. Otvorila som kovovú krabičku s chirurgickými nástrojmi. Malé kliešte na vybratie guľky a nástroje na zašívanie.
Pravou rukou som zobrala do ruky kliešte a ľavou si pridržala jeho ruku.
Zatiaľ som ešte nič nerobila. ,,Ako sa voláš?" Pozrela som mu do očí.
,,Viktor." Povedal s napnutým krkom.
,,Dobre Viktor, teraz to bude trochu bolieť. Hlavne sa nesmieš hýbať."
Prikývol, odvrátil hlavu a zatvoril oči aby to nevidel. Kliešte som najprv zaborila do rany, uchopila guľku a jedným ťahom vysunula kliešte smerom nahor aj s guľkou. Kričal ako o život, ale nepohol sa ani o centimeter.
,,Výborne Viktor." Ryan mu postrapatil vlasy. Chlapec si vydýchol a v očiach mu bolo vidno pocit úľavy. Tromi stehmi som mu zašila ranu a bolo.
,,Vďaka za záchranu." Pozrel na mňa so začervenanými očami. Musel byť už strašne unavený po tom všetkom.
,,Za málo. Držal si sa dobre."
,,Auto ťa čaká von. Zavezie ťa rovno domov. Choď si pospať." Povedal Lucas. Viktor odišiel a ja som išla vydenzifikovať všetko čo som použila. Ostatné veci som spratala naspäť do lekárničky a vrátila ju naspäť.
,,Bola si naozaj dobrá." Podišiel ku mne Ryan s veľkou bielou obálkou. Došlo mi, že v nej sú peniaze.
Ryan mi podal stoeurovku. Neverila som vlastným očiam. Sto euro za pätnásť minút roboty. ,,Nechceš?" Zasmial sa a ruku vystrel predomňa ešte viac. Asi som na tú bankovku zízala až príliš dlho. ,,Nie...ja-" Venovala som jej ešte jeden pohľad a potom si ju prevzala osobne. ,,Ďakujem."
Ešte chvíľu som sedela a rozprávala sa s Ryanom zatiaľ čo Lucas telefonoval.
,,Dobre, dohodnuté. Maj sa." Prisadol si ku nám. Chvíľu bol ticho a potom pozrel na mňa.
,,Budúci týždeň ideme na nákupy."
,,Nákupy?" Nechápavo som pozrela naňho ja aj Ryan.
,,Áno nákupy. Potrebuješ elegantné šaty. Pochybujem, že tu také so sebou na intráku máš."
Zazrela som po ňom. Čo si o sebe myslí? ,,No a načo?" Nadvihla som jedno obočie.
,,Pôjdeme na operu."
Bez slov som naňho zízala. Operu?
