Kúsky Zo Mňa

🌬️✨🧚

Uprostred lúky posypanej poľnými kvetami žiariacich v paprsku tak žiarivého slnečného svetla, sa vetrom kolísajúca sa tráva hemžila iným smerom od zapadajúceho sa slnka. Bolo počuť len štebotanie cvrčkov a jemnosť vánku vetra v letmo rozpustených vlasoch, a tečúcim údolím neďaleko popri zlatistej vôni okukajúcich borovíc, ktoré nemo vystávali za horami a dolami. Obloha rozhodnutá očariť svojou  krásou celý tento raj kričiaci nevídanou vzácnou jednoduchosťou omámila maľovaním kontrastu tak rozličných teplých farieb, ktoré skákali rázom na tmavšie a tmavšie. Bralo to dych. Lenže...rázom vyhasla obloha, ostalo ticho. Maličké svetielka, tak vzdialených budov sa ako mávnutím čarovného prútika začali znenazdajky strácať pred dohľadom. Zaspieval vietor, ešte väčšmi zažbĺnkotal potôčik lejúci sa údolím a cez stromy strašlivo leteli sovy..takmer..ako na útek. Takmer nepobadateľný hmyz padal krídlami nižšie a nižšie....až to prišlo. Vietor kričal na plné obrátky, až sa stromy hnevali kam ich koruny to nesie, a víchrica sa rozhodla, že túto nedávnu mlčanlivú jednoduchosťou veľkolepú chvíľu unesie ďaleko, ďaleko preč. Za horizont.