Tajomné oči

🌺3💀

Keď som bola malá mala som mamu a otca. Bývali sme v malom domčeku na kraji mesta. Doobeda som pomáhala mame alebo otcovi, poobede sa hrala s ostatnými deťmi na ihrisku.

Vedela som že moji rodičia neboli z rovnakého rodu. Mama bola Hyuga a otec Uchiha. No ani s jednou z rodín som netravila moc času. Nechceli ma brať za ostatnými z ich rodín. Nie odo dňa kedy som sa hrala s ním.

Bol z otcovho klanu. Ale nebol jeho príbuzný. Mal dlhé čierne vlasy a oči také tmavé že som sa v nich niekedy priam až topila.

Schovávali sme sa v lese a on akurát hľadal. Čakala som schovaná v kríku ale nič. Zrazu som iba videla spoza malej škvírky v kríku ako na mňa letí asi 5 shurikenov a 3 kunaie. Skrčila som sa a podarilo sa mi im aj vyhnúť. Jeden z jeho shurikenov mi ale zasiahol nohu.

Začala som plakať a kričať. On ku mne pribehol a odniesol ma naspäť za našimi. Boli veľmi naštvaný a už som sa s ním nikdy nestretla.

Od tých čias ma naši skoro nikam nechceli pustiť. Občas ma pustili von s mojou najlepšou kamarátkou. Ale inak nikdy nikam. Báli sa o mňa. Nikdy som to nechápala. Mohla som ísť von len s nimi.

Ako 7 ročná som nastúpila na akadémiu ninjov spolu s mojou kamarátkou a aj tým chalanom z Uchiha klanu.
Začali sme sa spolu znovu baviť, len sme s tým aj skoro skončili lebo bol mimoriadne nadaný a hneď maturoval keď väčšina z nás len dokončovala prvý ročník.
Neskôr keď sme mali všetci 13 tak som ja akurát odmaturovala a on sa pridal k Anbu. Bola to česť naprieč celým klanom Uchiha.

Jedného dňa keď som mala len 13 ma naši nechali doma a šli k Uchihovcom. Doteraz neviem prečo.

Všimla som si že si mama zabudla na stole mobil a chcela som jej ho ísť odniesť. Keď som však prišla do časti kde žil Uchiha klan stuhla som.

Všetci ležali na zemi od krvi. Počula som ako za mnou niekto beží. Bol to jeden chalan z Uchiha klanu. Myslím že brat toho ktorý mi vtedy zranil nohu.

Schovala som sa a keď odišiel šla som hľadať svojich rodičov. Nikde som ich nemohla nájsť.

Keď sa mi to podarilo skoro som prezradila svoju prítomnosť. Boli mŕtvy... A rovnako aj všetci ostatný.

Bežala som domov so slzami v očiach a nikde sa nezastavila až kým som netreskla vchodovými dvermi.

Nasledujúcich 5 dní si nepamätám. Pamätám si že som sa zobudila v lese. Nebol to ale les pri Konohe.

Začala som sa potulovať lesom v snahe zistiť čo sa stalo a ako som sa sem dostala ale nič. Moja hlava bola od chvíle kedy som videla mŕtvych rodičov a utiekla domov prázdna.

Túlala som sa lesom hodiny. Došla som k malej dedinke. Ľudia v nej boli milý a bezstarostný. Jeden mladý pán čo na trhu predával zeleninu spolu s jeho ženou čo bola ošetrovateľka sa ma ujali.

S jej manželom nemohli mať deti a tak si ma adoptovali. Keď sa ma pýtali že odkiaľ som a ako sa volám povedala som že si nič nepamätám.

Klamala som. Vedela som ako sa volám aj odkiaľ som a pamätala si čo sa stalo mojim rodičom. Nepovedala som za celé tie roky nič.

Jedného dňa našu dedinu napadol chlap ktorý niektorých z dediny odniesol preč. Niektorý čo s ním bojovali zabil. A medzi nimi aj moji adoptívni rodičia.

Zase som musela utiecť. Z peňazí čo som stihla vziať so sebou spolu z niektorými ďalšími vecami som si pozisťovala ako sa dostanem do Konohy.

Trvalo mi to skoro mesiac to zistiť a dostať sa tam. Ale nakoniec som sa sem dostala odhodlaná zistiť všetko o mne, mojich rodičoch aj o tom chlapíkovi čo mi zničil druhýkrát život.

Moji adoptívny rodičia ma milovali. Volali ma Sumei lebo som im tvrdila že moje pravé meno si nepamätám.

No moje skutočne meno je Mizuri... Mizuri Hyuga Uchiha.