The Last Love

6.časť

Čo mi zarazilo dych. Bola to tá najkrajšia ruža akú som kedy videla. Milo som sa usmiala a jedine čo som mohla vykoktať zo seba bolo „ Ďakujem". Nechcela som si ju brať do mesta , lebo by mi iba zavadzala a nechtiac by sa s ňou niečo stalo. Radšej som ju dala do vázy s vodou a mohli sme vyraziť. Ako správny gentleman mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Zrazu som iba videla ako sa otvorili od môjho domu dvere a v nich stál môj oco a kričí:" o 22:00 nech je doma. Inak ju neuvidíš ani cez zatvorené okno!" Celý otec. On v skutočnosti nie je taký. On len chce vyzerať pred Alexom ako správny a prísny otec. Aby mu že vraj  nahnal strach. Čo pochybujem , pretože sa Alex len usmial a zakýval.

„Tak a môžeme vyraziť."

„Kam ideme?"

„ Nechaj sa prekvapiť zlatko."

„Nie som zlatko a už vonkoncom nie tvoje. Mám meno, tak ak nechceš aby som vystúpila volaj ma mojím menom. Dobre?!"

„Rozkaz šéfe hah."

Bála som sa , pretože som nevedela kde ma chce zaviesť a ešte k tomu som ho ani moc dobre nepoznala. Ale predsa som mu musela vynahradiť to odcudzenie čo sa stalo v nemocnici. Po asi 15 minútach sme zastavili. Všade bola tma a nikde nikoho. Moje srdce začalo silno búšiť a ruky sa mi začali potiť.

„Daj zaviažem ti oči"

„ čo mi chceš? Si blázon?! Zober ma domov. Ja nechcem byť unesená. Radšej ma znova zraz na aute akoby som mala robiť niekde prostitútku! „

„  Našiel som tvoje fakt úžasné vlastnosťi. Si ale že moc domýšľavá a ešte aj k tomu moc vtipná a máš bujnú fantáziu. Neboj sa nič. Mám pre teba prekvapenie."

„ Fajn! Ale ak sa niečo stane , tak budem  kričať!"

„Fajn môžeš."

Zaviazal mi oči aby som naozaj nič nevidela. Otvoril mi dvere a jemný vánok mi rozfúkal vlasy. Konečne som sa mohla poriadne nadýchnuť. V aute som bola až moc napätá. Vonka som sa aspoň ukľudnila. Chytil mi ruku a začal ma viesť po nejakej lesnej cestičke. Cítila som samé kamene a hrbole pod nohami. Bála som sa , pretože som nechcela zakopnúť aby som pred Alexom nevyzerala ako čapták. Po asi 5 minútach sme zastali. Cítila som že musíme byť vysoko, lebo vietor sa zvýšil a aj sa ochladilo. Stále som držala jeho ruku a mala som pocit, že on to aj pocítil. Silnejšie mi ju chytil. Nie moc. Urobil to preto aby  som mala pocit , že sa nemám ničoho báť a že on je tu. A aj sa mu to podarilo.  Už som sa tak nebála ako pri aute. A ani jeho som sa tak moc nehanbila a ani nebála.

„Dám ti dolu šatku dobre? „

„To sa nemusíš ani pýtať."

Pred sebou som mala všetko rozmazané a zreničky sa mi pomali zaostrovali. No stále som videla iba jeho vedľa mňa a predomnou les.

„ Ako nechcem byť zlá a ani panovačná, ale ty si to akože prekvapenie?"

„ Nie to sa musíš otočiť aby si to prekvapenie videla."

Pomaly a neisto som sa otáčala. Moje oči spatrili to, čo ešte nikdy v živote...