The Last Love

17.časť

Pomaličky a hlavne potichu som otvárala dvere od izby. Palce na nohách sa mi zabárali do mäkkého koberca a pramene vlasov mi padali do tváre. Bála som sa spraviť aj malé pohyby. Moje telo zalieval studený pot. Nechcela som ich počúvať...no musela som.

Stála som už 15 minút na poschodí a čakala kým nezačujem niečo naozaj dôležité. Čo by bolo premňa vlastne dôležité? Počuť niečo čo našu lásku nerozdelí alebo počuť niečo, čo ma prinúti opustiť tento dom a to navždy. Ved predsa som tu už príliš dlho. Kedy príde jeho mamka? A čo ak sa jeho mamke nebudem páčiť? Kde pôjdem ak ma vyhodí z tohto domu??? Tieto otázky mi výryli mysľou ako nočná mora. Celá moja rodina sa mi otočila chrbtom. Nemala by som kde ísť. Bola by som bezdomovec bez nikoho a ničoho.

„ Ivana! Nechápeš tomu , že ja som už stým skončil?! Ja už stebou nič nemám a nemôžeš prísť zamnou akoby sa nič nedialo!"

„ Zrazu? A čo by sa malo diať? Povedal si toto všetko čo vravíš mne aj Paulovi? Neviem či by bol spokojný keby videl koho máš v dome."

„ Chceš ma zničiť?! Čo odomňa chceš?! A Emily do toho nepleť. Ja sňou ani nič nemám. Je to len kamarátka ktorá nemala kde ísť spať tak som ju uchýlil to je všetko. Nič premňa neznamená!"

Och bože...Toto som naozaj nemala počuť. Nič preňho neznamenám? On ma len uchýlil?Som len kamarátka?! Ďalšia rana pod pás. Čo sa môže ešte stať. Prosím radšej ma zabite akoby som mala na tomto svete takto trpieť. To , čo mi vravel celé dni bolo klamstvo?! Kurva do čoho sa ten chlapec zaplietol! Pri kom vlastne som? Do koho som sa zamilovala? V koho objatí som sa cítila bezpečne. Veď ja ho vlastne ani nepoznám. Je premňa cudzí...

„TREEESK" Moje telo ucítilo chlad a bolesť. Ten blbí koberec! To sa môže stať iba mne! Počuli ma? Hm možno nie. Možno to nebolo až tak počuť. Chcela som rýchlo utiecť do izby no v tom sa mi začala točiť hlava a vyhrávalo mi vnej ako keby som tam mala cirkus. Oblizla som si peru. Chuťové poháriky ucítili moju krv ktorá mi tiekla z pery. Bože môj. Toto je snád sen. Nech sa mi to prosím sníva a nech sa zobudím v mojej sladkej postely. Nech ma niekto zobudí a povie mi , že môj život je krásny a nie je taký aký práve je. Že môj vlastný otec pomňe netúži a že moje telo netvorí niekoľko desiatkov modrín a rán. Že tento chalan ktorý stojí oproti nejakej ženskej nie je v mojom živote nič. Nechcem ho už ani vidieť , nechcem dýchať taký istý kyslík ako on! Chcem vrátiť všetko späť.

„Emily?"

Do čerta on ma počul.Toto bude asi môj najväčší trapas v živote. No určite mu to len tak neprejde , toto mu neodpustím.

„čo chceš?!"

„Si v pohode???"

„Čo sa staráš? Ja som v naprostom poriadku!"

„No dobre..."

Ach bože! Prečo ja?! Prečo som práve ja dostala takýto život? Načo som na tomto svete? Na svete v ktorej vládne len zlo , vojny , nenávisť a depresie...

Chcem odísť ale neviem kam. Kam môžem ukriť seba a svoj utrápený život. Stratila som všetko, naozaj všetko. Prečo niesom ako ostatné dievčatá? Prečo vytrčam z davu a som iná. Som divná. Nič dobré za svoje obdobie na tejto zemi sa mi neudialo. Som prekliata? Alebo som temný anjel na tomto svete? Ktorý blúdi pomedzi monštrá a hľadá úkrit pred vojnami...

Rýchlo som vošla do izby. Snažila som sa pobaliť ako najrýchlejšie som mohla. Brala som to , čo som prvé videla. Nezaujímalo ma v danom momente ako je čo uložené. Všetko som hádzala no veľkej cestovnej tašky. Haha príde mi to až vtipné. Jediné čo mám vo svojom živote sú staré handry. Chcem tak veľmi bojovať a postaviť sa na vlastné nohy! Chcem ukázať aká naozaj som. No prečo to vlastne nedokážem? Každý si o mne myslí , že som neschopné , umrnčané a hlúpe dievča v ktorom ešte stále býva dieťa. No skutočnosť je iná. Aká vlastne som? Kto som ja? Aká je moja osobnosť. No bojím sa jediného , že neprežijem na tomto svete medzi tymito ľudmi...

Po dlhej dobe ďalšia časť :) Ospavedlňujem sa za chyby :)