The Last Love

14.časť

Kim mala úsmev od ucha k uchu a mama vyzerala pokojne a šťastne. Ako je to možne? Oni o ničom nevedia? Otec mal na tvári škrabance a pod okom mal monokel. Určite to mal ešte od Alexa.

„Ahoj Emily! Konečne si doma tak veľmi si nám chýbala."

„Hm Ahoj mami. Čo sa tu deje? Prečo ste o 9 ráno na záhrade?"

„Ocinko nám pripravil prekvapenie , že chce urobiť rodinné posedenie. Príde aj krstná s krstným a rodinný známy. No nie je to úžasné?"

„Nie nie je to úžasné! Nechápem ako môžete vydržať v jeho blízkosti!"

„Emily! Ako sa to vyjadruješ! Je to tvoj otec!"

„Môj otec?! Haha keby to bol môj otec , tak sa nespráva tak ako sa správa! Je to obyčajný bastard!"

Zrazu sa otec priblížil a na mojom líci som ucítila silnú ranu. A je to tu znova! Zas zdvihol na mňa ruku , zas sa ma dotkol a zas moje telo ucítilo bolesť. Spadla som na zem a z môjho nosa začala tiecť krv.

„Čo si to omne povedala? Dal som ti strechu nad hlavou a ty mi ideš nadávať?! Mala by si sa mi poďakovať za to že žiješ!"

Bola som slabá. Nevládala som sa postaviť na svoje nohy. No po jeho klamstvách čo povedal som mu mala sto chutí napľuť do oči. Ako mohol niečo také povedať. Samé klamstvá. Mamku a Kim klamal takýmito slovami. Sú na jeho strane a obraňujú si len a len jeho. Až tak ma nebolelo to že mi dal facku no najviac ma bolelo to, že mamka sa len ticho prizerala a nič mu nato nepovedala. Nikto mi nepomohol vstať zo zeme. Všetko to bolo len v mojich rukách. A ja sa len tak nevzdám.

„ Ty si mi dal život? Ty si mi dal domov? Život mi dala moja matka a domov? Domov ani nemám. Nebudem bývať s tebou. S človekom ktorý slintá po vlastnej dcére a chce ju znásilniť! S človekom ktorý zdvihne na vlastnú dcéru ruku! Hanbi sa zato že žiješ! Nebolí ma to , že si ma zmlátil ani to že si teraz na mňa zdvihol ruku. Bolí ma to že vlastná matka sa nato len ticho pozerala a nič ti nepovedala! Všetci sa hanbite za to kto ste. Nikdy nebudem to čo sa z vás stalo! Ste obyčajné monštrá!"

Po týchto slovách som bola na seba hrdá. Konečne som prejavila samú seba a nebola som len tichou myškou ktorá sedí v kúte a bojí sa, že ju niekto zašliapne. Keď som sa pozrela na mamu, v jej očiach som videla strach a aj smútok. Po lícach jej stekali slzy no stále bola ticho. Kim stála za mamou. Nespoznávala ma. A on? Už nemal čo povedať , pretože teraz bol on tým porazeným. ŠachMat! Zobrala som si bundu a začala som sa obúvať. Cítila som sa tak šťastná! Chcela som odísť no zrazu na mojom pleci som ucítila ruku. Bola to mama.

„Emily? Prečo chceš odísť?"

„Naozaj sa toto pýtaš mama? Alebo ak ťa tak smiem volať? Lebo pravá matka si svoje dieťa zastane!"

„Vieš moc dobre že otec je v našej rodine veľká autorita. Nemôžeme mu nič povedať."

„Aha. Tak toto si povedala super výhovorku. Keď som mu JA dokázala povedať do očí čo si o ňom myslím tak určite to dokážeš ty. No doplatíš nato tak ako ja. Keď budeš ležať v kaluži krvi a budeš cítiť samú bolesť na svojom tele. No ja som mala jediné šťastie. Mala som niekoho kto ma miluje a kto ma zachráni nie ako ty. Tebe nepomôže nikto. Možno ak tak zázrak. Ale vieš čo? Som aj šťastná že nebudem s tebou a ani sním. Jedine kto mi bude chýbať je Kim. No ju budem aspoň vidieť v škole."

„Emily počkaj! Mrzí ma to."

„To je už neskoro. Nevolaj mi a ani sa mi nepokúšaj ozvať nechcem mať už s vami nič spoločné. Ďakujem."

Bolelo ma to čo som povedala mame no nemala som inú možnosť. Keby som zostala , tak by som bola každý deň mlátená a možno už aj čakala dieťa s mojím vlastným otcom. Také nechutné. Chcela som všetko povedať mame čo sa stalo no musela na to prísť sama. Nechcela som od nej odísť no chcela som ešte žiť. Keby som tam zostala bola by som mŕtva.