Krv ohnivých vtákov

4. Kapitola

Kaleth

Piesočná pevnosť bola prekvapivo, plná piesku. Piesku a krvi. Kvapkala zo stropu, tiekla po kamenných stenách, bola vsiaknutá v nábytku, zmiešaná na zemi so závejmi piesku. Kalethovi zašpinila topánky v momente, keď vstúpil do pevnosti a nie to ešte tu do tejto izbietky. Čerstvá krv sa valila aj po schodoch, kvapôčky pokrývali okná, farbila na novo obrazy, pohltila celú stavbu. Krv, krv, samá krv a mŕtvoly nikde.

Keď tu došli a domáci k nim vybehli s tým, že pevnosť je plná čerstvej krvi, ktorá nevedno z kadiaľ pochádza, mal chuť sa otočiť na koni a odísť. Na takéto rozprávky nemal čas. Ale trepal sa tu už tri dni, takže zastaviť sa a svoj ľud upokojiť musel.

,,Priveďte mi Archta Zu-Thula, nech mi vysvetlí, čo to má znamenať," povedal teda roztrasenému správcovi hradieb, ktorý naňho prekvapene hľadel z pod rozcuchaných vlasov, neistý, čo má povedať.

,,Pane, to je ten druhý problém," ošil sa. ,,Archt Zu-Thula, náš ctihodný správca a strážca Piesočnej pevnosti, zmizol."

,,Zmizol?" prekvapene naňho pozrel. Táto novina Kaletha zarazila. Úprimne, keď z Piesočnej pevnosti prišla súrna správa a žiadosť na jeho príchod, očakával znova nejaký výmysel o piesočných hadoch, ktorý ho dlho nezamestná. Tie potvory balamutili Zu-Thulovi myseľ už niekoľko rokov. Nebol ešte ani starý a už šalel. V posledných rokoch stále opakoval, že si po nich veľký púštny had raz príde a utopí ich v piesku. Že Khwar sa už naňho nevie dočkať.

,,Zmizol," prikývol. ,,Asi pred piatimi dňami sa prihnala obrovská piesočná búrka a kým ustala, celá pevnosť sa prebrala zahrabaná v piesku a náš ctihodný Zu-Thula bol preč. Okrem neho sa každý našiel, ani o zvieratá sme cez takú víchricu neprišli."

Piesočná pevnosť bola vystavaná pri jednej z mnohých oázach tu v tomto kraju. Tvorí tak povediac hranicu medzi Svartským pohorím a zvyškom Izrachadu, takže to bol najjužnejší bod, nad ktorým mal Keavan moc. A práve o ten prídeme.

Prechádzali cez ňu všetci, čo sa chceli dostať na sever legálne. Bola to tá najbezpečnejšia možnosť. Na západe od Piesočnej pevnosti sa už čnelo pohorie a na východe veľmi nebezpečná púšť. Hliadka stála po celej hranici, teda až tam, kde svoju vlastnú hliadku nemali levy. Kto by sa tou cestou chcel vybrať, čakala by ho dlhá obchôdzka a kopu nebezpečenstiev. Zatiaľ čo z Piesočnej pevnosti viedla bezpečná a priama cesta priamo k bránam Kháwy.

A kvôli tejto dôležitosti bola pevnosť tristo stôp dlhá a sto stôp široká. Ohraničovali ju čierne hrubé hradby, vyššie ako všetky stavby v nej. Na nádvorí ich čakalo už niekoľko kamenných domcov celých od piesku. Bývali v nich ľudia zodpovedný za prežitie celej tejto púštnej stavby. Chovali dobytok, hydinu a starali sa o kone. Keď sa dalo, obrábali zem. Mleli korenie, šili, kovali, cvičili mladých na ďalších hliadkarov a v pokoji si tu nažívali. Niekoľko rodín ako taká malá dedina pod dohľadom Zu-Thula. Keď vchádzali, odpratávali ešte piesok a naprávali posledné zlomené ohrady a dvierka, ktoré poničila víchrica.

No okrem týchto domcov, ohrád, pekárni a stajní, tam bola pevnosť. Rovnako ako hradby bola celá z čierneho lesklého kameňa. Hranatý jednoduchý tvar, nebolo na nej nič ozdobné alebo špeciálne.

Až na tú krv, ktorá sa nachádzala v každom kúte pevnosti. Najprv si myslel, že to sú ešte nezotreté zvyšky, ale až potom pochopil o čom mu to rozprávali. Po celej pevnosti sa preháňalo služobníctvo, ktoré sa bezútešne snažilo zmyť tú hustú bordovú tekutinu. Ale bez výsledku. Krvi len pribúdalo, nábytok červenel a ľud prepadávala väčšia neistota.