Krv ohnivých vtákov

6. Kapitola

Estant

Gódin Kliu vyzeralo ešte majestátnejšie pri východe slnka. Zlaté lúče zalievali kamenné poschodia a osvetľovali sivé budovy, ktoré zväčša objímala zeleň. Najviac vyčnievali chrámy. Desať poschodí, deväť chrámov a osem týždňov. Estant tieto pomery nikdy nedávali zmysel. Od vrchu až po koniec rozdeľoval Gódin Kliu potok, ktorý bol ale urobený rukou ľudskou, nie tou prírodnou. Z priehrady sa do neho liala voda, pretekala cez celé mesto a pri bránach sa vlievala do koryta a tiekla ďalej na západ. A na tom potoku, postupne za sebou stálo len päť chrámov šiestich bohov. Dalšie tri chrámy stáli na vrchu priehrady a ten jeden posledný bol v nedohľade. Dávno pradávno jej ešte Kaleth vysvetľoval, že sa nachádzal v hrádzi a Estant si doteraz lámala hlavu nad tým, prečo? A to ani nehovoriac o tých dvoch chudákov napchatých v jednom chráme.

Prečo sa dvaja bohovia museli deliť o chrám, kým ostatní mali svoje vlastné? Hádam na nich zabudli? Alebo chceli ušetriť na kameni? Raz bola priveľmi zvedavá a spýtala sa na to svojho brata. Ten jej v jednoduchosti odpovedal, že bohovia cudzincov ju nemajú, čo trápiť. Cudzincov? Kaleth predsa nebol cudzí. Kaleth bol kamarát, ba čo viac ako to. Jeho otec jej nasľuboval, že ak svoje priateľstvo spečatia, bude sa môcť k nemu aj nasťahovať a potom jej poukazujú všetky prapodivné chrámy na rieke. Tento detský sen sa však zdal každým dňom stráveným s Derielom viac a viac vzdialenejší.

,,Nikdy som ťa nemal nechať samú," precedil cez zuby jej starší brat, zatiaľ čo sa poza nej nervózne prechádzal. Estant sa radšej naňho ani nedívala, sedela vzpriamená na jednom z kresiel, slúžky jej prikladali ľadové obklady na rameno a temeno hlavy. Pri výbuchoch hnevu ako takýchto sa Estant už naučila, že Deriel nemá v záujme vypočuť si jej názor, tak len cez obrovské okná sledovala krajinu pred sebou. ,,A hlavne, keď sa prirútil ten zaprášený Keavan. Presne pre toto som vás na tri roky od seba odstrihol! Neprejde totiž ani pol hodina už ťa môžem hľadať po nejakých jaskyniach a celú obitú! Čo si si myslela?"

,,Bol to môj nápad," šepla priam nečujne.

,,Prosím?" Derielom trhlo a prudko zastal.

,,Ja som chcela ísť do podzemia," Estant sa prekvapivo hlas netriasol, no stále nemala odvahu sa naňho pozrieť. ,,Je-je to posvätná jaskyňa-"

,,..kde hviezdy svietia najjasnejšie," dokončil za ňu Deriel hlasom, ktorý by pochabý človek, čo ho nepozná nazval priam prívetivým. Estant sa však stále bála obzrieť sa.

Nastalo ticho. Zdalo sa, že Deriel nie len naďalej nepolemizoval, no ani sa nehýbal. Od kedy sa celá doudieraná zobudila, krúžil okolo nej ako strážny pes a hrešil ju z jej neskorej návštevy jaskyne. Podľa jeho slov ich našli tí strážnici, ktorých pred tým obabrali. Všetci traja ležali v bezvedomí, odhodení až pri stenách a po dáliách nebola ani stopa. To bolo prvá vec, na ktorú sa Deriela spýtala. Ten jej samozrejme niečo odsekol a už sa do nej pustil. Ani nevedela, či sú Kaleth a cirkusantka v poriadku.

Deriel sa konečne pohol. Kútikom oka mohla vidieť, ako sa zohýna pre piecku a kresadlo. Potom sa pobral na druhý koniec izby, čo už nemohla vidieť, no nakoniec sa zjavil pred ňou a v ruke držal Legendy a príbehy Svartského pohoria.

Estant zhrozene pootvorila ústa a skrivila obočie. ,,Nie, bol to-bol to dar od Keavanovcov," bol jediný protest, na ktorý sa zmohla. No Deriel na to nedbal. Piecku, z ktorej sa ešte dymilo položil priamo pred nich a škrtol zápalkou.

,,Presne tak, Keavanovci," jednoducho jej odpovedal a knihu už oblizovali plamene. Nepúšťal ju, ani nehľadal kliešte, len bez jedinej emócie v tvári hľadel na svoju sestru. Tmavými očami sa navzájom prebodávali. Sledovala ako sa v tých jeho blyšťali plamene, ktoré knihu v jeho rukách priam požierali. Jediné, čo oddeľovalo ich bezvýrazné tváre bol horiaci dar Keavanovcov. ,,Raz pochopíš, že všetko, čo teraz robím je pre nás a našu budúcnosť."