Curse of Destiny: Moos

- 4. Časť -

Prišiel večer, keď som sa konečne s rodičmi normálne a seriózne porozprával o mojom probléme a o tom všetkom. Začali veriť skôr mojej verzii ako psychologickým správam. Nasledujúci týždeň ma prenasledovali rôzne hlasy a občas prízraky Moosa. Ku koncu týždňa sme vypátrali jedného kňaza z tohto mesta, ktorý sa zaoberá svätením priestorov. Dohodli sme sa s ním na stretnutí u nás doma. Hneď pri dverách vycítil, že v tomto dome sa niečo deje. Začal ho svätiť, miestnosť po miestnosti. Kropil ho svätenou vodou, pričom vyslovoval modlidby. Z mojej izby mal najväčšie obavy. Cítil odtiaľ zdroj negativity v dome. Trvalo mu to asi hodinu. Pri jeho odchode som videl znovu Moosa, no v dome už nebol. Zazrel som ho stáť pár metrov za kňazom, ktorý práve prechádzal cez naše vchodové dvere smerom von a lúčil sa s mojimi rodičmi. Moos zmizol a po temnom období vyšlo znova slnko. No nezdržalo sa pridlho. Večer, pri zaspávaní boli moje pocity úplne iné ako pred vysvätením domu. Bolo tu cítiť príjemnú energiu. No zaručuje vysvätenie domu to, že sa Moosa na dobro zbavím? To uvidíme. Nasledujúci deň v škole som pretrpel ďalšiu traumu. Akurát som vychádzal zo školských toaliet. Bol som tam sám. Prešiel som okolo zrkadiel, ktoré boli umiestnené nad umývadlami a videl som ho stáť pri dverách v rohu. Bol tam so mnou Moos. Pozbieral som dostatok síl a odvahy a rozutekal som sa smerom k dverám. Vrazil som do dverí, Moos zmizol, ja som preletel dverami a skončil som na zemi v strede chodby. Všetky oči sa na mňa uprene pozerali a ja som nevedel čo povedať. Prudko som sa postavil a odišiel do triedy. Začala ma bolieť ruka. Presnejšie zápästie. Pozrel som kde ma to bolelo. Mal som tam na šťastie nie veľmi hlbokú ranu. Vyzeralo to ako keby ma niečo poškriabalo. Vzal som si servítku a pridržal som si ju na rane. Počas dňa v škole som si krvavú ranu zakríval dlhým rukávom. Hneď po príchode domov mi rodičia oznámili, že ideme znovu k psychiatrovi na kontrolu. ,,Tak toto mi chýbalo." pomyslel som si. Ak psychiater uvidí moju ranu v oblasti žíl, určite si ma tam nechá pár dní či týždňov na pozorovanie. Určite si bude myslieť, že som sa chcel podrezať. Čo teraz? Už viem. Hodinky to istia. O chvíľu sme vyrazili a ja som sa psychicky pripravoval. Počas cesty som si nervózne naprával kúsok bandáže nenápadne sa skrývajúcej pod remienkom hodiniek.

Onedlho sme prišli až k dverám psychiatrickej ambulancie. Po kontrole nás už čakal len bezpečný odchod k dverám tak, aby si psychiater nevšimol bandáž vyčnievajúcu spopod mojich hodiniek. Tesne pri dverách nás psychiater zastavil. Povedal mi, aby som mu ukázal ruku. Podal som mu pravú ruku. No on chcel tú ľavú. Dal mi dole hodinky a po nich aj bandáž ovínajúcu sa okolo môjho zápästia. Rana vyzerala ešte horšie ako pred tým ako som si ju zviazal. Psychiater si ju poriadne obzrel z každého uhla a znepokojivými slovami prinútil mojich rodičov ešte chvíľu zostať v ambulancii. Vraj bolo nutné porozprávať sa o mne. Psychiater mojim rodičom odporučil, aby ma tu nechali zopár dní na pozorovanie lebo je veľmi pravdepodobné, že sa u mňa prejavilo samopoškodzovanie. Podľa jeho slov potrebujem dvadsaťštyri hodinový dozor, aby sa nestalo niečo, čo by nás mohlo neskôr mrzieť. Všetci sme vedeli kam tým mieril. Rodičia sa teda rozhodli, že ma tam pre istotú nechajú, aj keď ja som s tým nesúhlasil. Vedel som, že najbližšie noci strávené tu, v psychiatrickej liečebni, pre mňa nebudú bezpečné. Tušil som, že ma navštívi Moos. Toto miesto určite nie je vysvätené a ja som s tým nemohol nič robiť. Jediné čo mi ostávalo, bolo čakať na to, čo príde. Prechádzal som chodbou ,,miernych bláznov", ktorý sa pokúšali o samovraždy až k môjmu psychiatrickému lôžku. Tu som sa už rozlúčil s rodičmi a išiel som dnu. Bolo to tu pre mňa malé. Steny spolu so zemou boli mäkké a pripomínali žinienky. Všetko tu bolo biele s občasnými náznakmi zožltnutosti. Celá miestnosť bola pod dohľadom kamery zavesenej na strope v rohu. Dostal som pyžamo pripomínajúce zvieraciu kazajku, pár vecí pre hygienické potreby a náramok s akýmsi čipom. Bolo asi sedem hodín večer. No ja som sa už rozhodol ísť spať, keďže som mal dnes náročný deň. Prvé pokusy o spánok mi prekazil pacient, ktorý mal jeden zo svojich záchvatov. Vreskot cez polovicu budovy sa nedalo nepočuť. Bola to žena. Po pár minútach som nad tým prestal uvažovať a zaspal som. Na druhý deň som sa od psychiatra, ktorý sa na mňa chodieval preventívne pozerať každé tri hodiny dozvedel, že meno tejto pacientky je Devvone. V minulosti trpela bulímiou a neskôr sa zbláznila. Má vidiny a počuje hlasy. No taktiež trpí chorobnou paranojou a jej ruky, nohy a tvár sú samá jazva po rezoch, ktoré si sama spôsobila. Rýchlo prišiel večer a museli sme ísť spať kvôli večierke. Postavil som sa k oknu a pozeral sa na temný les týčiaci sa predo mnou. Snáď tu už nebudem dlho. Som tu len druhý deň a už mi to tu začína liezť na mozog. Išiel som spať. O pár hodín na to, niekedy uprostred noci som vstal. Ležal som na boku otočený smerom ku kraju postele. V skutočnosti som vlastne ani nevedel, prečo som vstal. No podstatné tu bolo niečo iné. Len čo som pomaly pootvoril unavené oči, predo mnou stála čierna silueta ľudskej postavy. Očami som sa pozeral vyššie a vyššie. Je tu. Vlastne som aj očakával, že sa tu Moos zjaví. Chcel ma znovu napadnúť a pomaly sa ku mne približoval. Postavil som sa a bežal som do rohu kde som sa schúlil do klbka a sadol si na zem.