Curse of Destiny: Moos

- 3.Časť -

Po prečítaní tohto príbehu som mal zvláštny pocit. Bolo to také nezvyčajné a ten môj sen mi stále vŕtal hlavou. Bol to duch Richmonda Moosa v mojom sne?

Knihu som odovzdal a bežal domov. Zopár nasledujúcich dní a nocí som to mal ťažké. Postihla ma rapídne zvýšená nespavosť a začínal som trpieť hystériou, či paranojou. Mojím rodičom to bolo trochu podozrivé, a tak sa rozhodli, že ma pre istotu vezmú k psychológovi. Cítil som sa ako blázon, keď som počúval jeho otázky.

Myslím, že prišiel na to ten správny čas niekomu povedať o mojom sne a starej kronike. Porozprával som mu celý príbeh, no jeho reakcia bola trochu iná, ako podľa mojich predstáv. Vyvrátil mi všetko, čo som tvrdil a vraj nad tým snom nemám veľmi uvažovať. Potom ma poslal k psychiatrovi, aby mi predpísal nejaké dočasné lieky. Večer pri venčení psa sa niečo stalo. Zadíval som sa niekam do neznáma, no ľavým kútikom oka som akoby zazrel pravdepodobne mužskú postavu odetú do čierneho stáť na ľavo od stromu, ktorý spolu s ďalšími stromami zdobil našu ulicu. Ešte raz som sa pre istotu pozorne pozrel na strom, pri ktorom som videl stáť neznámu postavu, no nik tam nebol. Sú tri možnosti. Buď sa mi to len zazdalo a bol to len očný klam, alebo vedlajší účinok liekov. Alebo to bol nedaj bože duch Richmonda Moosa, o ktorom sa mi snívalo? Zatiaľ to bolo pre mňa nevyjasnenou záhadou. Vietor sa zdvihol. Pre mňa a môjho psa prišiel čas ísť domov a nechať moje morbídne myšlienky plávať. Hodiť to jednoducho za hlavu. Po liekoch, ktoré mi predpísal psychiater som zaspal.

Ráno som vstal úplne spotený. Čo sa v noci dialo, som si nepamätal. Bola jeseň, takže nebolo veľa stupňov. Bol som presvedčený, že od tepla to určite nebolo. Pokúsil som sa teda spomenúť si na to, čo sa mi snívalo. Sediac na posteli som si prehľadával myseľ, až som si spomenul. V sne som bežal znovu cez les. Obzeral som sa vzad a za mnou krívajúco utekala postava, ktorú som večer videl pri strome. Vtedy som si uvedomil, že moja druhá teória bola pravdepodobne správna. Bol to Richmond Moos. Povedal som to meno nahlas a v tom mi praskol pohár položený na stole. Zľakol som sa a začínal som panikáriť. Vtom vbehla do mojej izby mama. Vraj počula prasknúť sklo. Videla, že mám znovu jeden z mojich stavov a dala mi lieky. Pohár prasknutý presne v polovici vystrašil aj ju, no veľa to pre ňu neznamenalo, a tak ho len vyhodila do odpadkového koša. Upokojil som sa a išiel som do školy. Únavný deň rýchlo ubehol. Aj keď som mal zvláštny pocit a neraz ma sprevádzali zimomriavky. Nasledujúce dni boli viac menej obyčajné a nič zvláštne sa nedialo, kým neprišla jedna temná noc. Boli tri hodiny ráno a ja som sa strnulo zobudil ani neviem z akého dôvodu. Nič som nepočul, nič sa nedialo, no mal som zvláštny pocit. Išiel som sa napiť vody do kuchyne a tak som zišiel dole schodmi. Pri ceste späť som zbadal, že dvere do mojej izby, ktoré som určite pri odchode zatvoril, boli otvorené. Podišiel som bližšie a pozrel sa dnu, no ešte predtým som sa nahlas spýtal, či tam nie je mama alebo otec. No nik sa neozval. Pri pohľade do izby som pred oknom videl postavu, prízrak, siluetu Moosa.. Klačal na kolenách a mesačný svit ho odzadu ožiaroval tak, že neboli vidno žiadne detaily jeho mŕtvej démonickej tváre. Hneď, ako ma zbadal stáť pri dverách, začal za mnou po kolenačky utekať a vydávať zvuky, ktoré pripomínali zvuk vody v ústach pri topení sa. Pustil som pohár, ktorý sa pri dopade na zem roztrieštil na malé kúsky a začal som utekať po chodbe do rodičovskej spálne. Snažil som sa otvoriť dvere, klopať a búchať, ale žiadnym spôsobom sa nedali otvoriť. Keď som bol už v koncoch a Moos sa krívajúco staval na nohy asi meter predo mnou, zatvoril som oči a dvere do rodičovskej spálne sa otvorili. Moos zmizol. Nikde nebolo ani stopy po jeho príchode, len môj rozbití pohár s vodou na dlážke. Dvere otvorila mama. Rodičia boli z môjho správania za posledných pár týždňov dosť vystrašení. Lieky sa mi postupne míňali. Asi prišiel čas na to, aby mi zdvojnásobili dávky, teda aspoň podľa mojich rodičov. Podľa mňa mi nič nebolo. Všetko som to videl, len nemám dôkaz, ktorým by som potvrdil existenciu tohto démona. Veľa som premýšlal. Čo ak ma to doženie do šialenstva? Určite ma zavrú do blázinca. Nevedel som, čo mám robiť, aby to prestalo.

V jedno ráno okolo deviatej som šiel znova k psychológovi, ktorý mi spravil test, pri ktorom mi ukazoval rôzne obrazce a dávali mi aj rôzne iné testy. Vďaka nim mi ešte v ten deň odporučil najlepšieho psychiatra v meste. Vraj to nie je žiadna hanba a práve on ma vylieči z mojích vidín. Bol som podráždený, že mi nikto neverí. Rodičia ma teda vzali k psychiatrovi. Po ceste som sa pozeral vôkol cez okno auta. Išli sme okolo menšieho lesíka, v ktorom bol postavený cintorín. Moje srdce začalo znovu poriadne rýchlo biť, keď som videl pri mauzóleu stáť vysokú postavu. Bol to on. Moos. Stále ma sledoval. No než som sa stihol otočiť, zmizol. V tom otec zrazil čiernu mačku. Robili sme sa, že sme si nič nevšimli. Nevedel som, či sa mám smiať, plakať alebo byť zúfalý. O chvíľu sme boli u psychiatra, ktorý mi spravil pár testov a predpísal mi silnejšie lieky. Ešte v ten deň sme dostali výsledky. Vraj mi nič špeciálne nie je, len mám zvýšené vnímanie okolia a niektoré veci, ktoré vidím, sa mi zjavuju iné aké v skutočnosti sú. Vraj rozmýšlam príliš morbídne a som často paranoický. So správou od psychiatra som nesúhlasil, no čo s tým môže urobiť sedemnásť ročný chlapec? Nič. Moje dávky liekov sa čím ďalej, tým viac zvyšovali, no mne nič nepomáhalo. Vedel som, že to nie je spôsobené mojou psychikou. Ak by bolo, lieky by mi pomáhali. A toto začínalo byť podozrivé aj mojim rodičom. Prešli tri mesiace a stále mi nič nepomohlo.