Curse of Destiny: Moos

- 5. Časť -

Začal som sa triasť. Bál som sa o svoj život, aj keď viac som sa bál asi toho, že v tejto budove zhnijem do konca života. Moos sa otočil smerom k rohu a naďalej sa ku mne približoval tými jeho lámavými pohybmi. Začal som vrieskať. Vankúš, ktorý som stískal rukami som hodil priamo do Moosa. Ten cez jeho telo iba preletel. Úplne mi vypadlo, že Moos je v skutočnosti zlý duch či diabol. Bol už blízko, takmer na dosah ruky. V tom prišli doktori a Moos zmizol. Rýchlo mi pichli upokojujúcu injekciu, po ktorej som bol omámený a položili ma na posteľ. Moje viečka začínali pomaly padať a čierna tma čím ďalej, tým viac pohlťovala moje oči, kým som úplne nepadol do hlbokého spánku. Niečo sa mi prisnilo. Stál som pri okne, ale zvláštne bolo, že sa mi akosi zle dýchalo. Moje telo sa začínalo odľahčovať a necítil som pod nohami zem. Môj krk, niečo mi ho začínalo pevne sťahovať a nádychy spolu s výdychmi ma nepredstaviteľne boleli. Rukou som si siahol na krk. Jeden z mnoha tŕňov sa mi zapichli do prsta. Zistil som, že môj krk je omotaný tŕnitou stonkou ruže. Bol som priam obesený za takzvaný symbol lásky. Keď sa tŕňami zarastná stonka pretrhla, začal som padať niekam dole do samotných pekiel. Tesne pred dopadom som sa zobudil a zažil som pocit, aký zrejme každý pozná. Akoby som spadol priamo do postele. Zvláštne.. Kým som sa z ďalšieho zaujímavého sna spamätal, prišiel čas na raňajky, ktoré sme mali všetci v spoločnej jedálni. Sedel som pri stole úplne sám, kým si ku mne neprisadla už spomínaná Devvone. Jej tmavozelené tajomné oči vo mne prebúdzali zvedavosť. Čierne dlhé vlasy jej len tak prevísali cez ramená až úplne dole po pás. Rozprávali sme sa takmer celé doobedie. Veľa som o nej zistil. Vraj sa kedysi venovala spevu, no potom sa niečo stalo. Spomenula mi tiež, že hrala na gitaru. No jej nespavosť a veľké psychické problémy jej nedovolili mať život rovnako kvalitný ako ešte pred nedávnom ja. Deň ubehol, slnko zapadlo a bol čas na spánok. Bolo počuť zvuk. Zvuk napätého lana. ,,Čo je to?" Pýtal som sa sám seba. Otvoril som oči a uvidel som ležať na zemi kvet ruže, ktorý bol obklopený lupeňmi a niekolkatimi kvapkami krvi. Vyzeralo to, akoby tá krv vytekala priamo z vnútra kvetu. ,,No kde je stonka." To som netušil. Prišlo to znova. Do môjho krku sa začínali zabodávať tŕne stonky čím ďalej, tým hlbšie. Už som nesedel na posteli ako predtým. Znova som bol prichitený vo vzduchu a nemohol som sa ani len nadýchnuť. Puk ruže bol priamo podo mnou. Nemohol som síce dýchať, ale nezomieral som. Že to bol sen som vedel, ale prečo sa tá vraždiaca stonka nepretrhla tak ako v predchádzajúcom sne? Rýchlo som zatvoril a otvoril svoje krvavé napuchnuté oči a v tom svetlo. Ležal som v posteli a slnečné lúče prenikajúce cez okno mi svietilo priamo do tváre. Zrazu som započul beh. Boli to doktory, psychiatry a ďalší zamestnanci nemocnice. Všetci sa hnali k psychiatrickému lôžku Devvone. Bol som trochu znepokojený, a tak som sa načapil na mreže dvier. ,,Čo sa stalo?" V rýchlosti mi stihli oznámiť, že sme stratili jedného z nás. Začínalo mi to docvakávať. Mojím telom prebehol mráz a hlboko v srdci ma niečo zabolelo. Neskôr na ceste na raňajky som zazrel v jej izbe lano zavesené na potrubí. Kútikom ľavého oka som videl na zemi čiernu plachtu prehodenú cez telo Devvone. Okolo jej mŕtveho tela stálo zopár ľudí a práve sa ju chystali odniesť. Po raňajkách som si sadol na posteľ a začal som premýšlať nad mojimi poslednými snami a nad tým prečo sa Devvone obesila. ,,Veď ešte včera sa mi zdalo, že nie je až taká nešťastná, aby niečo takéto spravila." Povedal som si sám pre seba. Nemal som slov. Vypustil som jednu jedinú slzu pomaly vytekajúcu z môjho pravého oka. Hneď ako mi stiekla na líce, som ju utrel. Môj pobyt na psychiatrii nebol extrémne dlhý. Nebol som tu ani mesiac. No už som to tu nezvládal. Nočné mory a večné návštevy Moosa ma privádzali do reálneho šialenstva, v ktorom som podľa psychiatrov už dávno bol. Rozhodol som sa utiecť. Jediné čo som potreboval je kľúč od zadných únikových dverí psychiarie. Plán úteku som si plánoval. Poobede som musel ísť za svojim psychiatrom. Sedeli sme tam a dával mi špecifické otázky. Ja som sa len snažil odpovedať tak, aby si o mne myslel, že sa môj stav zlepšil. Prišlo šťastie, či osud a psychiater si potreboval na minútku odbehnút a mna nechal úplne samého v jeho kancelárií. Začal som prehladávať zásuvky v jeho stole a našiel som zväzok kľúčov. Pri jednom z kľúčov bola menovka s názvom ,,únikové dvere". Kľúč som bez váhania vzal a schoval si ho do vrecka. Potreboval som, ale ešte jeden kľúč. Kľúč od mojej izby. Izba mala svoje číslo, ktoré som samozrejme vedel takže nájsť aj druhý kľúč nebolo problém. Onedlho prišiel psychiater, nič si nevšimol, a mohli sme pokračovať. Prišiel večer a začínalo sa zotmievať. Prišiel môj čas. Vytiahol som kľúč od mreží mojej izby z vrecka a odomkol som dvere. Na chodbe nikto nebol a tak som sa potichu premiestnil k zadnému východu. Z vrecka som vytiahol aj druhý kľúč a odomkol som si bránu k slobode. Ako som už vychádzal z únikových dverí, ďaleko za mnou bežal ochrankár.