Prečo som taká sama?

Netradičná návšteva

Ahojte,

konečne po dlhšej dobe pridávam ďalšiu časť. Sorry za takú dlhú dobu, ale ako som spomínala, príbeh je písaný na základe skutočností, takže nasledujúce diely budú tak trochu vymyslené.

*o 2 roky*

Stále rozmýšľam nad tým, ako sa k nám Alica vlastne dostala. Práve preto, že bola taká namyslená to nechápem. Je fakt, že SAMMANT už tvoríme dva roky, ale napriek tomu mi to nejde do hlavy. To bude asi tým, že nás pozná celá škola a my sa v tom priam vyžívame. Nie, ani jeden z nás nie je namyslený snob, no naša popularita je niekedy výhodná. Za triedu všetko vybavujeme a zúčastňujeme sa aj na rôznych akciách. S Alicou všetci dobre vychádzame.....teda, aspoň sa snažíme. Už niekoľko krát v priebehu tohto roka za mnou boli baby, t.j. Aďa, Miška aj Sandra a pýtali sa ma, či Alicu nemôžeme vyhodiť z našej bandy. Na otázku som nikdy neodpovedala, pretože som nevedela nájsť dôvod, pre ktorý by som to urobila. Často som sa radila s chalanmi, no nevedeli sme nájsť riešenie. Tomáš hovoril, že by som sa s babami mala porozprávať o ich názore a aj keď bol medzi nami prítomný Marek, očividne ho viac zaujímali moje vlasy, ako rozoberaná téma. A okrem toho, ešte stále mi nevysvetlil tú pusu na líce spred dvoch rokov, čo ma netrápilo viac ako to, že mi na chrbát stále niečo "kreslil". Bolo to dosť deprimujúce, no jemu asi neprekážalo, že má po rukách modriny od mojich buchnátov. S Tomášom sme si z neho vždy uťahovali, že sa mení na mentálne retardovaného, no vždy, keď Marek nebol v dosahu, povedal mi, že sa s ním mám porozprávať, pretože takto sa správal aj k Alici, keď ju chcel zbaliť. Zaujímavé, ja som si to nikdy nevšimla. A to, že by som sa s Marekom mala porozprávať, viem aj sama, nie som zase až taká sprostá ako sa zdá.

Ležím v posteli a prehadzujem sa z jednej strany na druhú. Nemôžem zaspať. Rozmýšľam striedavo nad Alicou a Marekom. Kvôli Alici, pretože stále hľadám dôvod, prečo by mala odísť a kvôli Marekovi, pretože neviem, čo mu mám povedať. Pozriem sa na mobil, 01:13. Výborne, v škole budem zase driemať. Chceknem facebook a vidím, že mám jednu správu. No super, od Mareka. Otvorím to a tam je napísané: "Ja viem, že sa so mnou potrebuješ rozprávať, ale takto cez správy to asi nebude najlepšie. Čo keby sme sa stretli."

JA: "Si normálny, je štvrť na dve v noci a okrem toho- vonku prší!"

MAREK: "Veď ja nehovorím, aby sme išli von."

JA: "Tak potom...?"

MAREK: "Tak potom by si mohla zdvihnúť tú tvoju chutnú riťku a ísť mi otvoriť. Som premočený do nitky."

Na to som už neodpisovala. Zdvihla som kotvy a išla mu otvoriť dvere. Mala som v pláne ešte vo dverách mu jednu vlepiť za tú chutnú riťku, no on bol rýchlejší. Akonáhle som otvorila dvere, taký aký bol mokrý sa mňa vrhol a dravo sa mi prisal na pery. Silno som do neho strčila a odtiahla sa. "Ty vážne nie si normálny!", snažila som sa nekričať, no veľmi mi to nešlo. Na tvári sa mu objavil úškľabok, ktorý mi vždy vedel podlomiť kolená. "No tak, vzchop sa! Si predsa športovec (hráva tenis) a nie nejaká upišťaná pipka, ktorá omdlieva, keď vidí pekne vypracované bicepsy alebo taký sixpack na bruchu", hučala som sama do seba v duchu. No veľmi to nepomohlo. Tentokrát ma Marek zhodil na gauč a zvalil sa na mňa celou svojou váhou. Znova sa mi prilepil na pery a čo bolo horšie (teda aspoň pre mňa), začala som s ním spolupracovať. Asi si všimol, že mám na sebe len pyžamo a využil príležitosť. Začal rukami šmátrať tam, kde by nemal a popri tom, ako na mne ležal, som ucítila zväčšujúcu sa hrču v jeho teplákoch.

"No tak, upokojíme sa mladý pán", povedala som so smiechom. "Nemáme náhodou trošku málo rokov na takéto nekalé praktiky?"

*MAREK*

Do riti! Bol som tak blízko. Ako ja neznášam, keď mi toto baby urobia. Ale je pravda, že som sa mohol trochu krotiť. Namiesto odpovede som len zavrčal, otočil sa k Nine chrbtom a hral urazeného.

"A teraz sa urážame," zasmiala sa. Ó, Bože. Ona má taký nádherný smiech. "Klídek kámo," vyslal som v duchu správu do svojich nohavíc, no keď som videl, že to nepomáha, pritiahol som si kolená čo najbližšie k sebe. Nina sa na mne stále smiala, ale potom urobila niečo, čo som vôbec nečakal. Svoje tenké prsty mi zaborila medzi rebrá a ja som vyskočil od bolesti.

*NINA*

Marek sa hral na urazeného, čo mi prišlo strašne smiešne. No smiala som sa hlavne na tom, ako dohovára svojmu malému kamarátovi v teplákoch. Môj smiech mi veľmi nepomáhal k odurazeniu Mareka, no vtom mi niečo napadlo. Pomaličky som sa k nemu priblížila a začala som ho štekliť. "Výborne, už vieš, že je šteklivý," pochválila som sa v duchu, pretože od bolesti vyskočil.

"A potom, že ja nie som normálny!", zlostil sa.

"No nie si," stále som sa na ňom rehotala. "Nemyslíš, že ja by som mala byť tá urazená?"

"Nie, nemyslím si to, ale dobre. Uzavrime mier. Hmmm....čo tak film," navrhol.

"Prijímam, ale mám podmienku," spýtavo sa na mňa pozrel, tak som pokračovala. "Sľúbiš mi, že to, čo sa tu stalo pred chvíľou sa zopakuje, nanajvýš až keď bude správny čas."

"Sľubujem. Máš nejaké filmy?"

Keďže boli tri hodiny v noci, bolo nám jedno, čo budeme pozerať. Videli sme asi len prvých desať minút z tých......tuším sme si zapli Avengers a potom sme obidvaja zaspali.

*MAREK*

S Ninou sme síce uzavreli mier, ale mne tá jej podmienka stále vŕtala v hlave. Až keď bude správny čas. Čo to, do pekla znamená. Myslela tým, že sme ešte malí? To ťažko, máme predsa sedemnásť rokov. Musím to zistiť zajtra v škole. Počkať.......my máme celý týždeň voľno. Výborne, aj tak nemôžem spať s vedomím, že o plece sa mi opiera pekné dievča, ktoré som skoro pretiahol a okrem toho, sedím u nej doma na gauči.

"Bré ránko," počujem nad sebou niečí hlas.

"Nechaj ma spať! Koľko je hodín? Čo to tu tak vonia?", zavrčal som do vankúša.

"Nenechám! Jedna poobede. A uvarila som ti špagety, zlatíčko," zašvitorila.

Zlatíčko? Jedna poobede? Špagety? Ja ju milujem, ale mal by som sa krotiť. "Halóóó, zobuď sa Marek! O pol druhej sa máš stretnúť s Tomášom v parku na druhom konci mesta," hučal do mňa môj vnútorný hlas. Fakt. Ja som na Tomáša úplne zabudol. Do riti!!! Musím sa pohnúť. Bleskovo som vstal a začal sa obúvať, keďže oblečený som už bol.

"No počkaj a obed? A pusa na rozlúčenie?", počul som za sebou Ninu.

Takže, nič z toho, čo som napísala, sa nikdy nestalo. Snažila som sa vymyslieť čo najlepšiu časť, takže tam máte aj trošku 13+. :D

PS: prosím komenty a nejaké tie votesíky