Snarry jednorázovky

Neviditelný plášť

Harryho pohľad:
Harry stál pred veľkou sieňou pod neviditeľným plášťom. Čakal na jedného konkrétneho človeka, ktorý sedel za učiteľským stolom a dokončoval svoju večeru. Nad tým, čo sa práve chystal urobiť, rozmýšľal niekoľko týždňov.

Už dlhšie má slabosť na svojho obávaného profesora elixírov. Severusa Snapa. Pred rokom si to po prvýkrát uvedomil, ale najprv si to nechcel priznať. Bol to predsa Snape.

Avšak neskôr sa zmieril s faktom, že to je predsa tak. Mohol sa to snažiť skrývať ako chcel, ale nevedel to úplne potlačiť. Ronovi a Hermione to ešte stále nepovedal. Nevedel, akú by mali reakciu. Predsa s Ronom Severusa nenávideli už od prvého ročníka. Nemohol mu len tak povedať, že sa do neho beznádejne zamiloval.

Asi by ho považoval za debila. Avšak Harry mal podozrenie, že Hermiona niečo tušila. Bola viac vnímavá ako Ron, takže si asi všimla, ako sa na Severusa počas hodín pozerá.

Často Snapea oslovoval v hlave "Severus". Toľko o ňom za posledný rok premýšľal, že mu ani neprišlo, divné ho tak oslovovať. Iba v hlave, samozrejme.

Keby obávaný profesor elixirov zistil city, ktoré k nemu Harry prechováva, vysmial by sa mu a odobral by Chrabromilu všetky body. Kvôli týmto dôvodom si to chlapec nechával pre seba. Ale nedalo sa to stále.

Plán, ktorý Harry budoval sa mohol pokaziť na veľa miestach. Ale bude mu to stáť za to. Rozhodol sa, že počká na Severusa pred veľkou sieňou. Svojim kamarátom povedal, že mu nie je dobre a nepojde večeru.

Už pól hodinu čakal a čakal. Stále si v hlave hovoril, či nerobí chybu. Dvere do veľkej siene sa otvorili. Vyšlo pár študentov a Dumbledore s Mcgonagallovou. Keď prechádzali okolo Harryho, ktorý bol skrytý pod neviditeľným plášťom, Dumbledore sa pozrel jeho smerom, usmial sa a žmurkol. Samozrejme on to vedel. Nič mu nikdy neuniklo.

Vyšiel.
Svojim rýchlim krokom si to mieril z veľkej siene a jeho čierny plášť mu za ním vial. Harry sa vydal jeho smerom a musel skoro utekať, aby ho dobehol.

Držal si však odstup, aby profesor nepočul jeho dych. Harry ho takto nasledoval do jeho osobných komnát mnohokrát. Nikdy však nešiel ďalej, ako pred dvere.

Harry si pripadal ako nijaký psychopat, keď svojho profesora prenasledoval. Avšak túžil vidieť Severusa bez jeho ľadovej masky. V jeho súkromí. Spraví to iba raz. Naozaj iba jedinýkrát a potom ho bude iba z diaľky sledovať ako doteraz.

Jeho plán bol, že sa do Severusových komnát vblíži ked bude vchádzať. Musí sa vedľa neho pretlačiť, ale niako to zvládne. Potom chvíľu pobudne v jeho komnatách. Len sa porozhliadne, uvidí ako sa Severus správa v svojom súkromí. A potom, keď sa bude sprchovat alebo pôjde do inej miestnosti, potichu sa prekĺzne von.

Už stáli pred jeho pracovňou. Harry vedel, že tam je vchod do jeho súkromných komnát. Tu väčšinou zvykol zastať. Ale nie dnes. Severus zašepkal heslo.

Bolo to slovo, ktoré Harry nepoznal, takže predpokladal, že sa to týka elixirov. Možno niaka vzácna bylinka. Vošli do pracovne a Harry mal pocit, že mu vyskočí srdce z hrude. Samozrejme, že tu už bol, ale nikdy takto.

Nikdy tu nevidel iné dvere okrem tých, ktorými vošiel. V strede miestnosti stál jednoduchý pracovný stôl s pergamenmi, kalamárami a brkom. Za stolom bolo ešte pár iných stolov s kotlíkmi. Niake skrinky s prísadami a jedna stena plná kníh. K tej práve Severus vykročil.

Vytiahol svoj prútik a zašepkal zaklínadlo, ktoré Harry znovu nepoznal. Prešiel k jednej z kníh na na kraji steny a povytiahol ju. Kusok steny sa otvoril ako dvere. Šikovné. Pomyslel si Harry a rýchlo prekĺzol. Ako vošiel, musel sa držať, aby nezhíkol.