Broken. (FF.HP)

Prológ. Najlepšie klameme, keď klameme sami sebe.

Tahle story mě upřímně strašně moc okouzlila. sice je vážně moc dlouhá ale stojí za to si jí přečíst.

Ta story mi příjde strašně realná a mě přišlo že je vážně škoda že na Wattpadu není. pro to jí přepisuju.

Jen chci říct že u téhle povídky jsem si vážně poplakala ale i nasmála. A dost i nadávala :D

Doufám že se bude líbit tak jako mě ! <3 *Dee*

***

Keď bola Hermiona Grangerová malé dievčatko, niekto jej raz povedal, že život je najlepší učiteľ, pretože každá lekcia, ktorá sa odučí, každý test, ktorý sa odovzdá, zostane naveky vyrytý v našej mysli.

Pre sedemročné dievčatko s hustými vlasmi a veľkými hnedými očami to znelo ako hádanka, ale nikdy na tie slová nezabudla.

Ale čo znamenali, pochopila až oveľa neskôr.

Presne o jedenásť rokov neskôr.

V osemnástich ju život naučil všetky možné nezabudnuteľné ponaučenia: dobro zvíťazilo nad zlom, všetko, čo si potreboval vedieť, sa dalo nájsť v knihách, nie všetko bolo také, aké sa zdalo, to, čo ťa nezabije, ťa posilní, najtmavšie je vždy pred svitaním a že nie každý človek, ktorý prešiel tvojím životom, mal v ňom zostať.

Ale neboli to len tieto ponaučenia, ktoré sa ten rok naučila.

Život tiež Hermionu naučil, že úprimnosť je zradná a vrtošivá vec... a z toho dôvodu na ďalších päť rokov vymietla všetku pravdovravnosť zo svojho života. Úprimnosť jej nikdy nepriniesla žiadne dobro; ani pred piatimi rokmi v jej osemnástich, keď vojna skončila, a určite nie teraz. Nikdy nič dobré nevzišlo z toho, keď sa povedala pravda.

"Hermiona, pravda bolí, pamätaj na to," vždy vravievala jej matka.

Za svojej mladosti Hermiona nikdy úplne tomuto tvrdeniu neverila; vždy bolo príliš nejasné, aby sa dalo považovať za neomylnú pravdu.

Pripustila skutočnosť, že jej matka mala aspoň čiastočne pravdu; pravda bola bolestivá vec, ale na základe tých rokov sa tiež zdalo, že pravda má tiež strašné cesty ako pripomínať človeku jeho vlastnú bezvýznamnosť v kolobehu vecí.

A v poslednej dobe si pripadala obzvlášť bezvýznamná a nepodstatná.

Dobre, takže pravda možno bolí, ale klamstvá... klamstvá môžu zabíjať.

Klamstvá boli ako zlodej v noci, zahalený v plášti pri krádeži. Čakali na perfektnú príležitosť, aby sa vyrútili, rozrezali hrdlo klamárovi, a potrestali jeho či ju za ich hriechy a krivdy. Zdalo sa, že nezáležalo na to, kam klamár utekal, ku komu bežal, alebo ako sa snažil napraviť svoje činy... klamstvá čakali, dívali sa po očku a škodoradostne, aby si vybrali svoj dlh. Klamstvá vždy spôsobili, že sa klamár neustále obzeral poza jeho či jej plece, paranoidný a nemajúci pokoja; dokonca keď si klamári mysleli, že sú v bezpečí, neboli.