Broken. (FF.HP)

Kapitola 5: Zosobnenie stratenej nevinnosti

Časť 1: Nedostatok spánku je hnusná vec

Draco v tom okamihu, ako vyšiel z letaxovej siete, vedel, že je niečo zle.

Čudné bolo, že nič nebolo viditeľne inak, len ten pocit... a jeho pocity sa skoro nikdy nemýlili. A predsa sa to zdalo byť normálnym dňom na Ministerstve mágie. Už stretol dvoch Weasleyovcov, priveľa k jeho mrzutosti. Percy sa z nejakého dôvodu ponáhľal a venoval mu mávnutie, ktoré bolo podobné tomu bratovmu... stále dosť stupídne. A pán Weasley mu len zdvorilo kývol, keď popri ňom prechádzal, tiež príliš zaneprázdnený, aby sa porozprával.

Niežeby mu to vadilo.

Existovala práca, ktorú bolo treba urobiť a u zatknutých teroristov sa malo začať s vedením procesu. Nebol čas na rečičky s Weasleyovcami. Draco polovicu noci pracoval, čítal ich zložky a zapisoval si poznámky k prípadu. Jediné, čo mohol teraz urobiť, bolo s trpezlivosťou - dobre, s polovičnou trpezlivosťou - čakať, kým sa dostavia dôkazy. Ak mal existovať dôkaz kliatborušiteľských schopností Grangerovej, tak by ním bolo, keby už prelomila to prekliatie na dome a tím kliatborušiteľov z jej spoločnosti by už kontroval dôkazy, aby zistil, či sú čisté, kým by ich on dostal do rúk.

Nevedel prečo, ale bol si istý, že je to tento prípad.

Keď prechádzal halou popri dlhých radoch kozubov, po prvý raz za hodnú chvíľu sa Draco poobzeral. Boli tam zamestnanci. Všetko bolo rovnaké; ten istý zhon, to isté staré dobré ministerstvo prepchaté až po okraj tvárami, ktoré nespoznával dokonca ani po tri a pol roku. Tí istí ľudia ho zdvorilo zdravili (niečo čo sa za tie roky zmenilo). Návštevníci z iných krajín sa stále čudovali fontáne čarovných bratov, kým tí, ktorí ju videli každý deň, prechádzali popri nej bez toho, že by na nej zotrvali pohľadom. Obežníky medzi oddeleniami stále poletovali nad jeho hlavou - hoci ich bolo o trochu viacej než zvyčajne - keď nastúpil do výťahu, aby sa dostal na druhé podlažie Oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva, kde bola umiestnená jeho kancelária.

Nič nebolo iné. Ale, jednako, stále mal ten pocit.

Keď prešiel dverami Oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva, jeho podozrenia sa potvrdili. Bola tam totálna skaza. Totálny chaos. Božie dopustenie. Zmätok. Blázinec. A každé ďalšie synonymum, ktoré by sedelo na to, čo sa tam dialo. Draco mal pocit, ako keby z výťahu vkročil na vojnové územie.

To bol teda pohľad, vážne.

A v skutočnosti sa chcel otočiť a zobrať nohy na plecia skôr, než si niekto všimne jeho prítomnosť a bude žobrať o pomoc.

Pretože naozaj, sakra, on mal lepšie veci na práci. Ale svoju prácu mal rád, a tak vďaka tomu urobil radšej krok pred než vzad. Ľudia sa rozprávali, bolo počuť hlasné, nahnevané hlasy; zamestnanci pobehovali so zložkami a spismi a krabicami a inými rozmanitými nezmyslami. Niektorí klábosili a predstierali, že pracujú. Iní písali na pergameny s roztvorenými očami. Bolo tam niekoľko ľudí, ktorých nespoznával, mihali sa tu, ako keby poznali toto miesto lepšie ako on, ako keby tam naozaj pracovali. Káva a pečivo na raňajky boli rozdeľované ako bonbóny (uchmatol kávu z očarovaného podnosu, ktorý visel pred nejakým unavene vyzerajúcim chlapíkom a venoval mu svoj najlepší úškrn, keď mal odvahu mu povedať, aby si zohnal svoju vlastnú). Po miestnosti poletovali minimálne dve stovky interných obežníkov; boli posielané tak rýchlo, ako ich čítali.

O deviatej ráno to vyzeralo, ako by tu všetci boli už veľmi dlho.

Títo úbohí, nedostatočne zaplatení blbci.

Ach, nuž, pomyslel si Draco, keď v duchu pokrčil plecami, lepšie oni než ja.

So súdnymi procesmi, ktoré sa v diaľke črtali, on strávi v kancelárii asi viacej času než oni dohromady.