Broken. (FF.HP)

Kapitola tri: Život všetko zmení.

Časť 1: Vážne je toto môj život?

Narcissa Blacková Malfoyová milovala svojho syna; to bola skutočnosť, ktorá bola Hermiona veľmi zrejmá v tom okamihu, ako sa posadila.

Rozplývala sa nad ním, keď povedal alebo urobil niečo milé, hrešila ho, keď sa správal ako malfoyovský blbec, tak Hermione dôverne známy a usmievala sa pyšne, keď prehovoril (na jej naliehanie a na svoju očividnú mrzutosť) o svojej práci štátneho žalobcu a tom množstve úspechov, ktoré sa mu podarili počas uplynulých piatich rokov, aj osobne, aj profesionálne.

Hermiona jedla svoj tvarohový koláč s jahodami a veľmi dobre ukryla svoj šok. Nielen že bola ohromená ako ďaleko sa od vojny Malfoy dostal, ale to čo ju extrémne šokovalo, bola jeho evidentná skromnosť o tom všetkom. Iste, stále rozprával tým svojím povýšeným hlasom a celkovo bol stále ten arogantný blbec, ale v slovách Draca Malfoya bola vyspelosť a múdrosť... sakra, dokonca aj tá fretka dospela. Tá myšlienka zanechala podivný pocit v jej vnútri, a tiež vedomie, že ona má mizernú smolu.

V jedno popoludnie... štyri rozhovory so štyrmi spolužiakmi... z ktorých všetci sa zmenili k lepšiemu. A kde bola Hermiona?

Stále na tom istom mieste, ako keď jej bolo osemnásť: stratená, ublížená, vinná a s chýbajúcim cieľom.

Draco Malfoy, rýchlo si uvedomila, vzišiel z popola toho vydeseného chlapca, ktorého videla v prijímacej izbe Manoru do dospelého, ale príliš sebaistého muža. Nech sa snažila ako mohla, nedokázala na neho hľadieť, ako na toho slizkého parchanta zo školy; nie, jediné, čo videla, keď sa na neho pozrela, bol muž, ktorý kedysi býval chlapcom... chlapcom, ktorý klamal o ich identite za obrovskú osobnú cenu a zachránil nielen jej život, ale aj Ronov, Lunin, pána Ollivandera, Deanov a tiež Harryho - Hermiona sa skoro skrčila pri tej spomienke, skôr než ju odtlačila do toho tmavého priestoru vo svojej hlave, kde ju pripojila k ostatným bolestivým spomienkam zo svojho krátkeho života.

Pre nich všetkých to bol hrozný čas, nezabudla na tie zvesti o Voldemortovom hneve potom, čo v tú noc utiekli a vedela, že tá žena a jej syn, ktorí s ňou sedeli, mali šťastie, že sa z toho dostali živí... a slobodní. Hermiona bola rada, keď videla, že aspoň na určitej úrovni, ich vojna zmenila... k lepšiemu.

"Môžem si dať za lyžičku tvojho banánovo karamelového zákusku*, Draco, láska?" Zatiahla zdvorilo pani Malfoyová, s úsmevom.

Prvých dvadsať minút po tom, čo sa k nim pripojila, strávili prázdnym rozprávaním o rôznych témach v rozsahu od nádhery starovekých rún k účelu muklovských swatchiek (PP: hodinky). Najviac zo všetkých tých pocitov, ktoré práve vírili v jej hlave, bola Hermiona vyčerpaná. Napokon, nebolo pozvanie Malfoyovcov na dezert nejakou pascou, správne? Musela byť ostražitá tak, aby ju nezaskočili. Nedalo sa povedať, čoho boli schopní. Ona, samozrejme, mlčky a pozorne čakala viac než polhodiny po tom, čo sa posadila, kým duo matky a syna odhalí svoje skutočné úmysly za ich pozvaním na zákusok.

Trvalo jej trošku dlhšie, kým si uvedomila, že sa nechystajú na ňu zaútočiť... aspoň nie pred všetkými.

Hermiona sa na mieste pomrvila. Dokonca po tom, čo si uvedomila, že sa z nej nestane sekaná, stále bola napätá, nesvoja a zmätená kvôli poslednému zvratu udalostí. Napriek nervozite, ktorá sa jej po rozhovore s Pansy usídlila v podbrušku, napriek rozpakom, ktoré pociťovala pri Malfoyovcoch, a napriek tým obrovským ťažkostiam, ktoré spôsobil incident s Harrym, Hermiona sa stále držala maximálne na pozore a nedovolila, aby dala najavo svoje skutočné pocity. Prehovorila sebavedome, keď hovorili k nej a povedala, čo si myslí, keď sa jej spýtali, ale inak zostávala zadumaná a mlčanlivá. Zvláštna vec bola, že ako minúty plynuli, Malfoyovci sa pri nej uvoľnili... nuž, pani Malfoyová sa uvoľnila.