Broken. (FF.HP)

Kapitola šesť: Bod zlomu.

Kapitola šesť: Bod zlomu

(O štyri dni neskôr: 30. októbra)

Časť 1: Čas stále stojí

"Čo takéto pekné dievčatko ako ty robí na mieste, ako je toto?"

Hermiona sa pozrela na muža s tmavými očami, ktorý sa práve posadil na prázdnu stoličku vedľa nej. So slabým cinknutím odložil prázdnu plechovku od piva a objednal si ďalšiu od unavene vyzerajúcej čašníčky, než blysol po Hermione úsmevom, z ktorého sa cítila nepríjemne. Nepochybovala, že je opitý; bolo ho cítiť pivom a nejakou čudnou pižmovou vôňou, ktorú nemohla celkom identifikovať. Voňal ako žena, ale neprekvapilo ju to. Ten muž vyzeral dosť neupravene; ale tiež ako keby mal za sebou v tú noc už zopár dlhých, vášnivých súloží. Napoly sa usmieval s tým skleneným pohľadom, ktorý rozoznala ako pohľad uspokojeného muža.

Xby ads

"Starám sa o svoje veci a jem večeru; mali by ste to skúsiť," chladne odsekla a aj so stoličkou sa od neho odsunula ďalej.

"Ach, nehanbi sa, mačička," prešiel prstom po línii jej čeľuste. "Si taká jemná, taká nevinná."

Okamžite mu Hermiona odrazila jeho ruku preč. Silou mu ju prirazila k stolu, "neopovažujte sa na mňa položiť ruky. Považujte to za vaše prvé a posledné varovanie."

Zaškeril sa bližšie, "ty si divoká mačička, však? Naozaj mám také rád... mohla by si byť dobrá."

Zhnusená zaplatila za jedlo a vyskočila od stola, dychtivá utiecť od toho kreténa.

Nevedela, že ju nasledoval von z Bar & Grill, až kým nezabočila do uličky, ktorá bola v smere k jej hotelu. Bola mimoriadna jasná a bezoblačná noc, ktorá nasledovala po úžasnom západe slnka a ona si uvedomila, že je ohromená. Ulička, cez ktorú kráčala, bola čiastočne osvetlená a prázdna, z výnimkou dvoch zatúlaných psov, z čoho sa cítila trochu nepríjemne. V prvom rade ona zbožňovala mačky. Psi jej nesedeli.

"No, no, mačička, mačička," ozval sa hrozivý hlas hneď za ňou.

Mesiace a mesiace existovania za Moddyho 'neustálej bdelosti' sa vrátili plnou silou, keď sa zvrtla... len aby sa ocitla zoči-voči tomu kreténovi z baru. Hermiona sa v prítomnosti mukla trochu uvoľnila a zvažovala, či ho prekliať do poslednej nitky. Jej prútik zostal v zadnom vrecku.

"Prečo ma sledujete?" spýtala sa Hermiona s rukami v bok.

Ako keby nepočul jej otázku, neznámy odpovedal. "Voniaš božsky, ako ovocie... broskyňami," a potichu zastenal, ako keby práve zjedol dokonale zrelú broskyňu.

Rozčúlená sa otočila, pripravená utiecť, ale bol oveľa rýchlejší než očakávala.

Skôr než mohlo prekvapené vykríknutie uniknúť z jej pier, Hermionu strhol dozadu za vlasy a prirazil o stenu budovy, z ktorej práve odišla. Bolelo to, toľko vedela, ale jej adrenalín uháňal najvyššou rýchlosťou a ona nič necítila okrem hroznej potreby utiecť. Bojovať alebo utiecť... vybrala si bojovať pred útekom. Hermiona nevedela celkom ako bojovať, vo svojom živote nebola vo fyzickom boji s nikým (ak nepočítala tú facku Malfoyovi), ale inštinkty rýchlo zvíťazili. Bila sa, škrabala a pokúsila sa ho kopnúť; nestarala sa, čo sa stane, ale nech ju vezme čert, keby prehrala bez toho, aby nebojovala o a pre svoj život.

Spočiatku vyzeral byť prekvapený jej silou. Prijal niekoľko úderov než sa zmocnil jej rúk svojimi.

"Ale, ale, mačička, budeš sa pekne hrať," sotva lapal po dychu; zadychčal sa, keď sa ju snažil skrotiť.