2. Diablova krv: Tajomná túžba [Dokončené]

2. Pevnina

Budem jeho slúžka? Budem nútená si niekoho vziať? Bude to naozaj dodržanie rovnováhy? Alebo porušenie? Čo ak ma bude chcieť zabiť?

Hlavou mi plávalo obrovské množstvo otázok, na ktoré som nemala odpoveď. Ľahla som si do veľkej mušle, na ktorých sme spávali a zúfalo hľadala východisko z tejto situácie.

Nastala noc a všade bolo obrovské ticho.

,,Neptún!! Nemôžeš to dovoliť. Celý život učíme každú morskú pannu, že muži sú len na oplodnenie. Nemôžeš dovoliť aby naša dcéra musela žiť s chlapom." Vzdychla matka na chodbe.

,,Sám s tým nesúhlasím." Zamrmlal otec.

,,Dobre vieš aké má boh zákony. Ak Naia bude nútená si vziať nejakého anjela len kvôli tomu aby sa stala podriadenou-..." Zasekl sa mama ,,nikdy sa nepoddá mužovi ak ho nebude milovať. Poznáš ju. Chce lásku. Odjakživa taká bola."

,,Viem ale je morská panna a musí sa zmieriť s tým, čo ju čaká." Obišli moju izbu ,,zajtra odíde s anjelmi a tam si vezme toho, koho jej boh pridelí."

Otcove slová ma dostali. Zmocnila sa ma obrovská panika. Túžba po úteku bola razom ešte väčšia a potrebnejšia. Nervózne som plávala po izbe a rozmýšľala, čo spravím.

Kľučka na dverách sa pohla a dvere sa pomaly otvárali. Sledovala som so zatajeným dychom a čakala, kto sa tam zjaví.

,,Naia?" Šepla mama.

,,Áno?" Preglgla som strach.

,,Poď somnou. Musíš odtiaľto odísť." Otvorila dvere a natiahla zamnou ruku.

,,Ty mi pomáhaš?" Prekvapivo som sa na ňu pozrela.

,,Nechcem aby si bola nútená do niečoho, čo nechceš. Ako princeznú, by ťa nikto nemal nútiť. Preto bude najlepšie ak odídeš." Šepla a potiahla ma za ruku.

,,Odišla kam?" Nechápala som.

,,Niekam ďaleko. Najlepšie na pevninu. Tam ťa nebude nikto hľadať." Potichu somnou plávala s ňou.

,,Na pevninu?" Zhíkla som ,,ako tam mám prežiť?! Veď nemám ani tie dve chápadlá, čo majú smrteľníci!" Začala som panikáriť.

,,Naia!" Zastavila mama a vtiahla ma do malej miestnosti, kde nikto nechodil ,,si princezná. Ty môžeš meniť svoj chvost na nohy hocikedy. Či vo vode budeš alebo nie."

,,Naozaj?" Neverila som.

,,Samozrejme." Prikývla ,,teraz ma počúvaj. Preplávaš dolu tamtou chodbou, až na úplný koniec a je tam socha tvojho otca. Otočíš trojzubcom, do protismeru hodinových ručičiek a stena za sochou zmizne. Pôjdeš až nakoniec jaskyne a objavíš sa za kráľovstvom, v tých obrovských zelených riasach. Budeš plávať a nezastavíš sa, až pokiaľ nebudeš na súši." Mama mi dávala inštrukcie.

,,Kam mám ísť na súši?" Spýtala som sa.

,,Hocikam. Hlavne sa vyhýbaj otvoreným vodám." Šepla ,,a lepšie bude, ak budeš cestovať po tme v noci. Kvôli anjelom."

Len som prikyvovala a snažila sa všetko si zapamätať.

,,Bež, Naia a nevracaj sa za žiadnych okoľností." Šepla a posúrila ma.

Naposledy som ju objala a začala plávať chodbou dolu. Vždy sme mali zakázané plávať po tejto chodbe a nikdy sme netušili prečo.

Priplávala som k soche a potočila trojzubcom. O pár sekúnd sa stena odsunula a objavila sa chodba. Plávala som v nej, až som sa ocitla priamo vo veľkých riasach.

Riasy tvorili polovicu mora za kráľovstvom, takže sa v nich dalo ľahko stratiť. Začala som plávať obrovskou rýchlosťou, čo najďalej od kráľovstva a v hlave mala ešte viac otázok ako doteraz.

Prečo má morská panna zakázané ísť na pevninu? Bolo to naše najväčšie pravidlo.
Prečo mi rodičia doteraz nikdy nepovedali o tom, že si môžem zmeniť chvost na nohy kedykoľvek?

Muselo prejsť veľké množstvo času, odkedy som odišla, pretože vonku začínalo svitať a ja som sa ocitla v neznámych vodách.

Oceán sa začal búriť čoraz viac a ja som vedela, že môj otec to zistil. Zistil, že som utiekla. Vynorila som hlavu z vody a obzrela sa. V diaľke som videla ostrov plný zelene.

Začala som tam plávať a keď som zacítila na svojej plutve a rukách pevninu, v duchu som si želala, mať nohy. Plutva zmizla a zrazu som vedela spodok tela rozdeliť. Jediný problém bol, že som ho nevedela používať.

Doplazila som sa na pevninu až tak vysoko, že som vodu necítila už ani na končekoch prstov a otočila sa. Oceán zúril. Na oblohe bola obrovská búrka a razom sa strhol obrovský dážď so silným vetriskom. Unavená z dlhej cesty som už viac nevládala.

Slnko, ktoré som ešte pred pár minútami videla, nebolo nikde na obzore a začínala som mať strach. Začal ma pohlcovať a ja som cítila akoby slabnem. Oči mi začali padať, všetko som videla rozmazane a posledné načo si pamätám bolo, ako sa kúsok odomňa zjavila šmuha a niekto z nej vystúpil.

Moje oči sa zavreli úplne a omdlela som.

Keď som opäť otvorila oči, ocitla som sa na neznámom mieste. Ležala som v oveľa pohodlnejšej posteli ako boli mušle. Posadila som sa a začala sa tu obzerať.

Odokryla som sa a sledovala svoje nohy. Pomaly som si ich chytala a skúmala ich.