Sister's husband

2. Nečakaná návšteva

,,Neuveriteľné. Po tom všetkom?!" zvrieskla Yasmin, no ja som nevedela, čo by som jej na to povedala. Bola som viac-menej rovnako šokovaná dve hodiny dozadu.
Ale každopádne, bola to moja chyba. Zverila som všetku svoju dôveru a srdce niekomu, kto to všetko zahodil a zničil. Mala som si dávať väčší pozor, koho si pustím k telu.

,,Po tom všetkom. Ale život ide predsa ďalej a oni dvaja k sebe nakoniec aj tak patria." prehovorila som potichu a zamyslene.
Ani som poriadne nevnímala, čo mi Yasmin hovorila, myšlienky mi znova poputovali do minulosti a rozum si chcel zaspomínať na tie pekné chvíle radosti a šťastia.
Yasmin som zaželala dobrú noc a hovor ukončila. Síce som išla na ďalší deň do práce, ale rozhodla som sa, že pohár vína by mi určite pomohol zaspať.

FLASHBACK

,,Samozrejme, že tu môžeš zostať Elijah. Vieš, že to sa ma nemusíš ani pýtať." pohladkala som ho po ruke a pohľadom som mu naznačila, aby sa už trošku pousmial.
Očividne to zabralo, pretože jemne pohol kútikmi smerom nahor, až sa mu na ľavom líci spravila, tá jeho povestná jamka.
V noci som z druhej strany bytu počula kroky, ako išiel z jednej strany izby, na druhú stranu izby a takto stále dookola.
Vedela som, že nemohol zaspať, ale v ten deň som už do toho radšej nechcela zbytočne rýpať. Predsa ráno je múdrejšie večera.
Prekvapivo, keď som ráno vstala, na stole ma čakali moje najobľúbenejšie anglické raňajky. Nemohla som pochopiť, ako je možné, že si to po takej dlhej dobe pamätal.

,, Dobré ráno, čo sa to tu deje?" spýtala som sa ho s mierne chrapľavým hlasom a rozospatým úsmevom.
Musela som vyzerať príšerne. Už som bola odvyknutá od toho, že by som s niekým bývala a teda, že by som ráno mala aspoň nejako vyzerať.

,,Dobré ráno Madilyn, to je menšia vďaka za včerajší deň. Raz pri raňajkách si spomínala, že miluješ anglické raňajky a hlavne také v hoteloch, ktoré si nemusíš pripravovať sama. Tak som ti jedny také pripravil. Dobrú chuť prajem." vypustil zo seba slová ako lavínu, čo bola príjemná zmena, oproti dňu predtým, kedy som z neho ledva dostala slovo.

,,Vau, teda ďakujem, ale skôr ma prekvapuje, že si pamätáš takú, pre teba nepodstatnú vec."

,,Možno by si sa čudovala, koľko vecí si o tebe pamätám." povedal a neisto sa usmial.
Chápala som to ja zle, alebo to vyznelo tak, ako to vyznelo?

END OF FLASHBACK

Ráno bolo hektické. Síce som mala funkciu riaditeľky nemocnice, no nikdy som nikomu nedala dôvod, aby sa cítil byť menejcenný.
A čo sa týkalo našich drahých pacientov, tých nevinných detí, ktorým osud či Boh, uštedril v detskom veku takéto bremeno, tie som musela každé jedno ráno vidieť. Nie ako lekárka alebo riaditeľka, ale ako ich kamarátka, ktorej sa mohli posťažovať a povedať ako sa cítia.
Ľudia v mojom okolí ma veľakrát varovali, aby som s deťmi nenadväzovala vzťahy, ale tie deti mali predsa rodičov, ktorí museli od rána do večera pracovať, aby ich dieťa mohlo byť zdravé a deti tak boli po celý čas v nemocnici samé.
A tak som každé jedno dieťa poznala po mene a každému jednému som počas ich pobytu v nemocnici slúžila, aj ako ich bútľavá vŕba.
Keď som počas dvoch hodín bola pozrieť každého pacienta, mohla som sa nakoniec venovať nekonečným papierom a sponzorom, ktorí mali čochvíľa prísť.
Vyrušilo ma zvonenie telefónu.

Textová správa

*Musíme sa porozprávať, o 16:00 v  Blue Hill? -Elijah*

Samozrejme. Akoby som toho vtedy nemala už dosť aj bez neho. Ale tentokrát bolo po mojom.

*Nemáme sa o čom, venuj sa Adaline a mňa už nekontaktuj. Ďakujem.*

A správa bola odoslaná. Urobila som ešte preventívne opatrenie a rovno jeho číslo zablokovala. Nemohla som dovoliť, aby druhýkrát vstúpil do môjho života. No nemohla som ani tvrdiť, že ma nerozhodilo to, že sa mi ozval.
Rýchlo som zahnala myšlienky na toho človeka a snažila som sa opäť nabrať sústredenie. Stretnutie s francúzskymi sponzormi prebehlo nad moje očakávania a dohodli sme sa na zakúpení novej technológie, ktorá by vedela špecifickejšie a ihneď rozpoznať tvorenie abnormálnych buniek v tele človeka. To znamená, že by sme vedeli hneď na začiatku, zachrániť nespočetné množstvo životov s 99% úspešnosťou.
Po celom náročnom dni som sa tešila len na to, ako si doma ľahnem pred gauč a ani sa odtiaľ do večera nepohnem.
Zaparkovala som v garáži a vyviezla sa výťahom do svojho bytu.
Zdalo sa mi divné, že nebolo zamknuté. Prisahala by som, že som otáčala kľúčom v zámku a byt zamkla. Možno som bola paranoidná, ale mala som z toho zlý pocit. Pomalými krokmi som kráčala z chodby, popri kúpeľni až do kuchyne a obývačky.
Srdce mi buď poskočilo z úľavy, že to nie je žiadny zabijak, alebo sa úplne zastavilo, lebo to možno bolo horšie, ako keby tam ten zabijak bol.
Spokojne sedel na gauči. Asi teda nemohlo byť po mojom.

,,Čo tu dopekla robíš?!" povedala som so zvýšeným hlasom a neveriacky pokrútila hlavou.

-CHAROTKIV
❤️