Sister's husband

7. Spomienka

,,Myslím, že by sme vás mali nechať osamote." vyslovila mama a kývla hlavou smerom na dvere, pozerajúc na otca, aby sa pobrali von. Otec pochopil maminmu naznačeniu a vyšli von. Ostali sme tam sami a ja som pocítila strašnú nervozitu. Avšak napriek tomu, som sa rozhodla prehovoriť ako prvá.

,,Okamžite mi vysvetli o čo ide. Prečo nie si pri mojej sestre a synovcovi. Prečo si tu pri mne každý deň. A prečo si vôbec vypustil z úst, že chceš ísť so mnou do Švajčiarska. Máš byť so svojou rodinou. A prečo sa moji rodičia tvária, že mi tiež niečo taja? Poprosím pravdu!" vybafla som na neho všetky moje otázky. A dúfala som, že bude naozaj a úprimný.

,,Nemôžem ti na to odpovedať. Na nič z toho. Chcel by som, ale naozaj nemôžem. Verím, že keď sa vrátiš do bežného života a spomenieš si, všetko pochopíš. Verím tomu." odpovedal bez nejakého náznaku úsmevu. Hovoril úplne vážne.

,,Chcem vedieť, čo sa deje!" mierne som zvýšila hlas a dúfala som, že to vyznelo dostatočne seriózne.

,,Prepáč, musím sa vrátiť do firmy. Nemôžem dovoliť, aby hneď pri svojich začiatkoch skrachovala, kvôli mojej neprítomnosti. Myslím, že moju povinnosť tu, som si už splnil. Verím a dúfam, že zo Švajčiarska sa už vrátiš po svojich. Zbohom. " odvrkol s vážnym výrazom, otočil sa na päte a odišiel.
A mne sa v tej chvíli vynoril obraz minulosti ako som so slzami v očiach stála vo svojom byte a Elijah rovnako ako teraz odchádzal ku vchodovým dverám. Prečo som si dočerta nevedela na nič spomenúť! Ostala som ešte zmätenejšia ako predtým.

Z pohľadu Elijaha:

Bola veľká chyba, že som precitol, keď ma už vnímala. Na nič si predsa nepamätala. A tak to asi malo byť. Mal som manželku a dieťa. Napriek tomu, že to bolo všetko len mojou vinou. Ale aj keby Madilyn nestratila pamäť, nerozumela by tomu. Bol to všetko strašný paradox. Keď som jej chcel povedať pravdu a všetko jej povedať, vyhodila ma. Teraz, keď si nič nepamätala, chcela vedieť pravdu. Ako som jej mal vysvetliť, že sme mali mať svadbu, no nakoniec som bol ženatý s jej sestrou?

FLASHBACK

,,Madi, keď som ti hovoril o mojom rozchode s Adaline. Pamätáš si na to, však?" spýtal som sa jej so záhadným pohľadom. Ona nechápajúc prikývla hlavou. Bývali sme spolu už štyri mesiace. Napriek tomu, že som sa chcel odsťahovať. Ale Madi vtedy povedala, že je rada, že som jej robil spoločnosť, keďže po dvoch rokoch konečne nebola v tom byte sama a vedela sa konečne s niekým porozprávať o každodenných záležitostiach. Počas posledných troch týždňov ma naše bozky a spoločne strávené chvíle presvedčili o tom, že ona bola tá, s ktorou som mal byť už dávno. Možno sme začali z opačného konca, ale ja som vedel, že čo sa chystám spraviť, ľutovať nebudem.

,,Všetko to malo svoj dôvod. Chcel by som ti niečo dôležité povedať." preglgol som. Nikdy predtým som nebol v takom strese. Ale akonáhle ma chytila za ruku a opäť sa povzbudivo usmiala, prešli ma všetky pochybnosti a nervozita.
Zhlboka som sa nadýchol a začal.

,,Chcem, aby si vedela, že ničím som si nebol v živote istejší. Madi, milujem ťa a viem, že aj ty mňa. A myslím, že je zbytočné strácať rokmi čas. Už som ho stratil veľmi veľa.
Madilyn Louise Brownová, vydáš sa za mňa?." kľakol som si pred ňu a čakal na odpoveď alebo reakciu. Pomaly odtiahla ruky a chytila si oboma rukami tvár. Tú krásnu, vtedy už červenú, tvár. Po pár sekundách sa jej skotúľalo niekoľko sĺz po lícach. Už dopredu som tušil odpoveď a dúfal som, že som sa nemýlil.

,,Elijah, ale čo Adaline? To jej predsa nemôžeme spraviť, aj napriek tomu ako sa zachovala." hlesla potichu a radosť z očí jej pomaly vymizla. Ale ja som jej sestru, po tom všetkom, nebral do úvahy.

,,Spravila, čo spravila. Máme právo žiť svoj život. A viem, že miluješ aj ty mňa." okamžite som jej na to argumentoval. Ona vyzerala, že premýšľa.
,,Ešte dlho ma necháš kľačať?" zasmial som sa a jej sa opäť rozžiarili oči a úsmev na tvári.

,,Áno! Samozrejme, že sa za teba vydám!" povedala a vrhla sa mi okolo krku. Bol som šťastný ako nikdy a vedel som, že ona to cítila rovnako. Nebolo na čo čakať.

END OF FLASHBACK

Z pohľadu Madilyn:

Dnes nastal deň, kedy ma mali po 2 týždňoch prepustiť z nemocnice. Nevedela som sa dočkať, kedy odtiaľ konečne vypadnem. Doktori boli milí, a aj sestričky. Ale ja už som chcela byť doma. Teda doma u mojich rodičov, ale aj to bolo pozitívum. I keď to nebolo nadlho.
O dva dni som mala odlietať do Švajčiarska. Otec mal odletieť na pár dní so mnou, keďže sama som odletieť v takom stave nemohla. Dohodli sme sa, že bude lepšie, ak so mnou pôjde otec. Mama predsa len nemala toľko sily, aby sa so mnou po letiskách naťahovala.
Jediné z čoho mi bolo naozaj smutno, bolo že Adaline sa za celý čas neukázala, ani len nezavolala.
Všetci to odôvodňovali tým, že dieťa dokopy s prácou bolo strašné vyťaženie. Ale predsa mi išlo o život, a keď som sa prebrala, ani sa neunúvala prísť. Nerozumela som tomu.
Vytočila som mamine číslo, aby som jej povedala, že pre mňa aj s ockom už môžu prísť. No ani ona, ani on nedvíhali telefón.
Konečne som mala ísť domov a oni mi proste nezdvíhali telefón. Načo ich vôbec mali, keď ich nevedeli zdvíhať.
Odrazu niekto zaklopal na dvere.

,,No konečne." zašomrala som si popod nos. Dvere sa otvorili a dnu vošla osoba, ktorú by som tu, po našom poslednom rozhovore, nečakala.

,,Elijah? Čo tu robíš?" mierne som sa zamračila.

,,Catherine a Henry museli ísť vybaviť nejaké papiere, aby s tebou mohol tvoj otec odletieť." vysvetlil mi.

,,Takže predpokladám, že ma berieš domov ty?" nadvihla som obočie. Súhlasne prikývol. Doktor mi doniesol prepúšťaciu správu a mohli sme vyraziť.
Celú cestu vládlo v aute hrobové ticho. Ale nakoniec som bola ja tá, čo prelomila mlčanie.

,,Spomenula som si na pár vecí." vyslovila som potichu. Elijah sa na mňa ani nepozrel a len preglgol. Žiadna odpoveď od neho ale neprišla, tak som pokračovala.

,,Spomenula som si, ako si odchádzal z môjho bytu. Asi sme sa vtedy pohádali, nepamätám si to presne. Taktiež mám nejakých pár zábleskov, ako sme sa u mňa viackrát o niečom rozprávali." povedala som a on prudko zabrzdil. Chvíľu pozeral pred seba a potom sa zase s autom pohol. Nič mi na to nepovedal a to ma začínalo extrémne hnevať.

,,Nič mi na to nepovieš? Rada by som sa o tom niečo dozvedela." pokračovala som v monológu a obrátila som na neho hlavu. Po dlhých, nekonečných minútach sa na mňa otočil.

,,Nie je to niečo, čo by stálo za reč." odpovedal chladne a svoj pohľad opäť venoval ceste pred nami.

-CHAROTKIV
❤️