Shorts [SK]

Avantgard

„Zdvihni ho!" zavrčala na mňa Laverna. „Čože?" pozrel som sa na kráľovnú a utrel si pot z čela. „Zdvihni. Ten. Meč," povedala a vyzliekla si svoj dlhý čierny plášť. „Ale vaše velič-," prehovoril k nej veliteľ, no ona len vystrela ruku jeho smerom, aby ho umlčala. Po pravej ruke jej akoby zliezla čierna hmota, ktorá sa od jej dlane začala formovať do tvaru meča. Pozviechal som sa zo zeme až na kolená a načiahol sa za svojím strieborným mečom, no ledva som ho stihol zdvihnúť, už na mňa kráľovná zaútočila. Rukoväť som oblapil obomi rukami a meč zdvihol nad seba v obrannej pozícií, kľačiaci na jednom kolene. Jej obsidiánový meč sa stretol s mojím železným, až teraz z blízka som si všimol, že nemala na sebe žiadne brnenie. Uškrnula sa a jedným švihom mi meč vyrazila z rúk: „Musíš ho uchopiť silnejšie." „Ja to nedokážem," namietal som, „nie som rytier." Sklonila svoj meč a podala mi ruku, ktorú som bez váhania prijal. Pomohla mi postaviť sa a do ruky mi vtisla jej meč: „Vzdať sa, je príliš jednoduché." Nechápavo som na ňu pozrel, nie som predsa hodný držať zbraň patriacu niekomu s fialovou krvou. Vzala do rúk môj meč a postavila sa oproti mne: „Toto nie je letný tábor, ale vojsko. Síce vám všetkým narozprávali ako kráľovstvá žijú už niekoľko stoviek rokov v mieri, ale my sa môžeme veľmi jednoducho ocitnúť vo vojne, a zajtrajšia schôdza len prileje olej do ohňa. Preto musíte byť pripravení." Sotva dopovedala a už aj sa zahnala s mečom mojím smerom. Zaujal som obranný postoj, presne ako nás to Aillard učil. Meče do seba so zadunením narazili, bolo to síce o chlp ale ubránil som sa. Vymanil som svoju zbraň spod tej jej, a tentokrát som zaútočil ja. Meč sa k nej ledva priblížil a ihneď sa bránila. Čepeľ sa jej zošuchla po tej mojej tak silno, až lietali iskry. Súboj chvíľu pokračoval, až kým mi meč znova nevyrazila z rúk a ja som skončil na zemi. Presne ako keď sme trénovali so Xerasom, akokoľvek sa snažím vždy prehrám. „Nezáleží na tom z akého úžasného kovu máš ukovaný meč, ale od tvojich schopností, od tvojho vnútorného plameňa," znovu mi pomohla vstať, no jej obvyklý úškrn nahradilo zdesenie. „Tréning sa skončil, rozchod," zavelila, ale mňa vzala za rameno a viedla zo sebou, „tu máš, pritlač si to na líce." Vzal som si bielu vreckovku čo mi podala a držal si ju na mierne krvácajúcom škrabanci.

„Deje sa niečo?" nechápavo som na ňu pozrel, keď ma doviedla až do hradnej knižnice. „Zach! Si zranený?" pribehla ku mne Rowena. „Ani to necítiť," upokojoval som kamarátku. „Pre Abluxa, Laverna, čo sa stalo?" podišiel k nám hradný čarodejník. „Dlhuješ mi desať umbier," povedala kráľovná a vzala mi vreckovku. „Jeho krv, je fialová," strčila Manfredovi do ruky kus látky. „To predsa nie je možné!" prekvapene pozrel na moju drobnú ranu a potom naspäť na vreckovku. „To by ale znamenalo," zahľadel sa do prázdnoty. „Že proroctvo je pravdivé," dokončila zaňho kráľovná. „Ja? Stolárov syn, to predsa nedáva zmysel," dotkol som sa rany a pozrel na krv čo mi ostala na prstoch. „Kráľovstvo Arboru zahalia čierne mraky, temný brat sa z vyhnanstva vráti a strom mágie otrávenou dýkou prebodne. Celá ríša sa otrasie, niet stromu, niet mágie, niet života. Osem provincií Avantgardu sa rozpadne a vojna tá nás všetky čaká o posledné zbytky tohto sveta. Až keď stratený kráľ sa navráti a mier do svojho kráľovstva privráti, povstanú nový strážci stromu čo mágiu do sveta vnesú," prečítal Manfred z knihy, ktorá sa mu zjavila v ruke. „Arboru predsa vládnete vy a aj ostatné kráľovstvá majú svojich panovníkov," pridala sa zmätená Rowena. „Nilsine," precedila kráľovná pomedzi zuby. „Vždy mi na nej niečo nesedelo, mágiou ani osobnosťou nezapadá do Solioccari, tam sú ľudia až príliš milí a úzko spätí s prírodou, nie je možné aby im vládol niekto s ohnivým živlom a túžbou po večnej moci." „Ale ty Zachary," pozrela na mňa, „vyžaruješ úplne inú energiu, možno nie si rodený bojovník, ale s tým už niečo spravíme. Teraz musíme zistiť čo za tajomstvá skrývaš pred sebou samým."