Shorts [SK]

Ignis

„Čarodejnice! Spáľte ich! Na hranicu s nimi! Také tu nechceme, čo paktujú s diablom!" zneli nenávistné výkriky davu pred súdnou stolicou. Starosta malej dedinky na okraji temného lesa si podoprel jednou rukou hlavu a tou druhou len mávol strážam. „Ja som nič nespravila!" rozplakala sa plavovlasá dievčina po mojej ľavici. „Tancovala bosá na lúke a spievala bosorácke piesne! Bol to rituál, zbierala tam lesklé kamienky, aby mohla našu dedinu prekliať," ozvala sa stará babka z davu. „Ale veď to predsa bola pieseň jari! Čo sami spievavate na konci priadok. A kamienky? Veď ste ovešané šperkami, ktoré z nich vyrobila," osopilo sa na ňu dievča po mojej pravici. „A ty ryšavá pobehlica, fuj, že ti hanba nie je, do postele so ženou vliezť," prehovorila iná starenka, „Po nociach elixíry miešať a zaklínadlá vrhať, veď ja vidím čo ty stváraš. Striga je to, tú ja poznám na sto honov." „Táto má diablov znak vypálený do kože!" schmatol ma vojak za ruku a natočil moje rameno k davu. „To je symbol kráľovej légie, ty hlupák," zasyčala som naňho. „Ženy do légie vstúpiť nemôžu," vysmial ma a ruku mi pustil.

Výkriky z davu ďalej pokračovali, preklínali nás a všetci sa dušovali ako nás videli čarovať. To som sem pricestovala len pred štyrmi dňami a už ma chcú upáliť. Povzdychla som si a pristúpila ku starostovi bližšie: „Pustite tie mladé dámy, nič nespravili." „Ustúp, bosorka!" ohriakla ma stráž. „Bola som to ja," usmiala som sa, „čary, elixíry aj na tej lúke. To mňa ženy videli. Kúzlo transformácie nie je také zložité." Starostovi sa unavené oči roztvorili v údive. „Berte ju, čarodejnicu!" prudko vstal a ukázal na mňa svojim bucľatým prstom. „A čo so zvyšnými dvoma?" pozrel naňho nechápavo vojak. „Zatiaľ ich pustite, vyriešime to inokedy." Stráže nečakali, zdrapili ma a odtiahli von z radnice. Dav dedinčanov nás nasledoval a neprestával vášnivo vykrikovať, ako keby boli posadnutí.

Dovliekli ma až ku pred pripravenému drevenému stĺpu na okraji dedinky a motúzom mi priviazali najprv trup s rukami, a potom aj nohy. Obaja sa odobrali od popraviska a išli vziať fakle a nejakú tú slamu na rozpálenie hŕby dreva pod mojimi bosými nohami. Dievčatá čo boli so mnou súdené podišli ruka v ruke až ku mne, vyzerali akoby chceli niečo povedať, no nepustila som ich ku slovu. „Choďte, utečte odtiaľto," šepla som a hlavou kývla smerom k lesu. Na to, že ma videli asi druhýkrát v živote, vyzerali, že mi veria. Nemo prikývli, plášte si prehodili cez hlavy a keď sa nikto nepozeral, nenápadne sa vytratili.

Ľudia jasali a výskali ako pomätení, keď stráže zapálili fakle a blížili sa s nimi ku mne. Zväzky slamy postrkali pomedzi drevo a podpálili. Oheň zhltol steblá suchej slamy a pomaly obžieral aj drevo. Pohľad som uprela na dav vysmiatych ľudí, tešili sa ako malé deti na jarmoku, keď im mama kúpila lízanku. Uškrnula som sa, hneď ako som pocítila to dobre známe teplo pod mojimi nohami. Drevo praskalo a plamene sa načahovali za mojimi chodidlami, už mi ich celkom pohltili, keď tu sa začal dav stišovať. Asi ich vydesil môj úsmev, alebo to boli skôr moje oči čo pomaly zožltli. Hlupáci, mysleli si, že draka môžu spáliť ohňom. Kráľ mal nakoniec pravdu, keď ma sem vyslal, sú to vrahovia, nie sú hodní mágie ani kráľovej milosti. Nechala som plamene, aby zahalili celé moje telo a spálili šatstvo. Koža mi zhrubla a objavili sa šupiny, telo mi pomaly narastalo až som sa transformovala do svojej prirodzenej formy, pripravená spáliť túto dedinu na popol.