Cítil som vietor na dlani ako ohýbal steblá trávy preč od môjho dotyku. Zelené pláne predo mnou sa stiahli do ďaleka, až ich vysoké kopce zastavili a tvorili lem, tomu to kúsku zeme v strede ničoho. Stromy siahali vysoko k oblačnej oblohe, bola modrá ako vždy, keď som pozrel na ňu. Belasá a plná života. Vtáky sa tam naháňali a nemali najmenší problém byť sebecké voči sebe, lebo kto prvý príde ten vyhrá a má to najlepšie sústo. Aj keď našli sa vždy jedinci, ktorý mali radšej samotu. Nad ich hlavami sa vznášal na vlnách vetra orol, krúžil a čakal, čakal. Dokým zajace stojace na dvoch nohách prestanú strihať ušami. Netrvalo to dlho a zaboril sa do nich ako keby ani raz neboli. Musel to robiť, lebo nemal na výber. Hlina medzi trávou a kvetmi sa pod mojimi stopami sušila do prachu a kamene sa rozpadali.
Súcit som potratil už dávno, boli to len drobné obete, ktoré som potreboval aby som našiel krásu inde. Nebolo tmavého kúta tu, len biely pohyb oblakov na oblohe, s ktorým som vdychoval kľud vzduchu, prázdnota sa rozľahla v mojej mysli. Nechal som si ruky padnúť k telu.
Všetko vyzeralo tak zeleno, bledé až jasné, nenarušené... rozburácané. To bol ten perfectus, to čo moja diera v srdci tu nechala pre nás a pre nich. Búrlivosť jej hlasu v konároch hojdajúcich sa vo vetre, potoku roztrieštiac sa o skaly, indigovú krásu jej očí v tej čakanke. Ktorá stála mne po prsia v strede lúky. Kvety na koncoch stoniek sa naťahovali smerom ku slnku. Ako som ju obchádzal dookola, každý krok držal ďalej od jej okolia. Nechcel som stratiť tento pohľad, ktorý mi bol tak známy. Ale predsa už sa zahmlieval. Kde bola tá naťahujúca sa ruka hladiac moje líce, za zatvorenými očami som videl tú vysmiatu tvár. Ten skalnatý prašný útes, búrku na obzore, blesky udierajúc do vĺn a ohnivé vlasy okolo hlavy tancujúce a oči sa zatvárajúce pri dotyku hladiny vody. Nádych, výdych. Motýľ na čakanke, a spomienky budú zabudnuté. Odletel preč, svoj údel splnil.
Hľadel som na ňu, ako kedy si na tú snehovú pleť patriacu jej, kde si teraz? To je moja otázka. Jedna z mnohých. Slnečné lúče dopadli na tvoje kontúry, natiahol ruku a pri jemnom prechode mojich prstov po neviditeľnom obvode sa kvet zachvel, nestrácal na kráse, úsmev na mojich perách som pocítil po dlhej dobe. Pozrel som sa na svoje prsty, na vankúšiky, ktoré pri tom najopatrnejšom obtrení, by neváhali intoxikovať a rozožrať aj to najčistejšie psyché, o ktoré by zavadili. O krok bližšie som pristúpil ku čakanke, ako je to možné, že si práve tu? Že nie si mojou prítomnosťou znechutená, jej láskavý pohyb za slnkom, pomalá zlosť, ako besnota sa vsakovala do zeme a prúdila k malým kúskom tohto stvorenia predo mnou. Cesta za mesiacom sa už konať nebude, pomyslel som si, keď prvý kvet pomaly odpadával ako zlaté olivové vetvičky z hlavy cisárskej. Kvet som držal v ruke, bol tmavo modrý blednúci ku okrajom, ale teraz hnedol a lístky opadali po jednom, veľmi pomaly. Voda padla na prach v mojej ruke. Zelené stonky sa stočili k zemi a pomaly splývali s tmavou hlinou.
Chrbtom dlane som si zotrel vodu okolo nosa, čo to je? Drel som ju preč, ale nechcela odísť ostávala tam. Nechtami som si dral pokožku, drsnejšie a drsnejšie až dokým som nepadol na kolená, nevykríkol z plných pľúc do prázdneho bieleho súcitu. Otvorenú dlaň som zaboril do hliny. Prudký výdych vzduchu sprevádzaní zaťatím päste a s hlinou v nej, vystriedalo rytie nechtov do mojej dlane, ktoré nestačilo... bolo to málo!
