Princ a psychopat //TAEKOOK// FF

Taehyung a Jungkook

Pivnica bola podlhovastá, jej steny lemovali police so zaváraninami, ktoré nám nosila babka. Nachádzala sa tu aj kopa haraburdia a vecí, ktoré už neboli potrebné. Detský kočík, s ktorým som sa ako malý hrával, prvý bicykel, kýblik s formičkami na pieskovisko. Ten malý chlapček je však už preč, teraz je z neho takmer dospelý muž, ktorý za sebou ťahá otcovu mŕtvolu.

Žiarovka, ktorá túto nepríjemnú miestnost' matne osvetľovala, zablikala. Zrejme sa už čoskoro vypáli. Nasával som do seba vlhký, nevetraný vzduch, ktorý vo mne vyvolal nepríjemné spomienky. Na konci pivnice sa nachádzal drevený stolček položený na starom červenom koberci. Oba som odsunul, vybral som drevené dosky a odhalil špinavú čiernu dieru, do ktorej sme voľakedy na zimu uskladňovali zemiaky. Chvíľu som do nej hl'a- del a potom som sa vybral naspäť.

Bez slova sme išli s Jungkookom do garáže. Nemuseli sme medzi sebou hovoriť, vedel som, čo chce a on zas bez slova rozumel mne. Do pivnice sme doniesli cement, piesok, vodu a veľké vedro, v ktorom sme to všetko chceli zmiešať. Otec plánoval cez víkend dorobiť kamenný múrik, ale už sa k tomu nedostane. S bratom sme mŕtvolu napchali do diery. Zdala sa mi menšia, ako ked' som ju videl naposledy. Otcov nos trčal len pár centimetrov pod okrajom podlahy. Oči aj ústa mal stále otvorené.

Boli sme už unavený, ale stále pevne rozhodnutý naše dielo dokonať. Pohyboval som sa automaticky, ruky pracovali samostatne, akoby ani neboli mojou súčasťou. Jungkook mi pomáhal a vytvorili sme dokonalú súhru. Hýbali sme sa v jednom rytme, chvíl'ami sa mi zdalo, že moje dlane sú aj jeho dlaňami a môj dych je úplne rovnaký ako ten jeho. Utápal som sa v spomienkach, premietali sa mi v hlave ako film.

,,Prosím, nie!" vzlykalo malý chlapec , ktorého jeho otec t'ahal za vlasy k dverám do pivnice.

„Neposlúchal si a budeš za to niesť následky," zavrčal a chytil diet'a tak pevne, že sa už nemohlo bránit'. Otvoril dvere, zapálil svetlo a rýchlo zbehol po schodoch.

„Mama, pomôž mi!" ozýval sa v dome detský hlas, ale nikto mu neodpovedal. Jeho matka nebola doma. Muž kráčal až na koniec, kde si kl'akol a odstránil zo zeme drevené dosky. Chlapec sa bránil, ale on ho udrel a násilím vopchal do diery. Aby nemohlo uniknúť, zaťažil dosky plným demižónom vina.

Diet'a kričalo a volalo o pomoc, ale hlasné buchnutie dverí mu oznámilo, že ostalo úplne samé. Diera bola nízka, takže sa nemohlo postaviť a iba zhrbené kvočalo v tme. Nechcelo si sadnúť, pretože zem pod jeho nohami bola studená, vlhká a mazl'avá. Tma ho pohlcovala, triaslo sa od strachu a rýchlo vdychovalo vlhký vzduch. Nevedelo, ako dlho tam už bolo. Mohli to byť minúty alebo aj celé hodiny. Zrazu si uvedomilo, že v tej tme niekto dychčí. Zl'aklo sa a začalo vrešťať, ale vtom z tmy prehovoril akýsi detský hlas:,,Neboj sa, to som ja, tvoj brat Jungkook."

,,Jungkook je mŕtvy, zomrel, keď bol ešte veľmi maličký," odvetilo dieťa.

,,To nie je pravda. Som tu s tebou, aby si sa už nebál," povedal hlas.

,,Si skutočný?" spýtal sa chlapček a opatrne natiahol do tmy ruku.

Spomienka skončila a ja som sa vrátil opäť do reality. Rozplakal som sa. Mal som pocit, že zo mňa opadlo ťažké bremeno. Odhalil som tajomstvo, ktoré ma sužovalo celý život.

S rovnakou otázkou ako v spomienke som aj teraz natiahol ruku dúfajúc, že ma niekto chytí a pomôže mi v strachu a beznádeji. Naozaj moju dlaň pevne zovrela druhá ruka, ale uvedomil som si, že nepatrila žiadnemu d'alšiemu človeku, iba mne. Hl'adel som na svoje prepletené prsty a po tvári mi stekali horúce slzy. Jungkook , moje dvojča, zomrel niekoľko týždňov po pôrode. Pochovali ho na cintoríne do hrobu, z ktorého nikdy nevyšiel. Toto nešt'astie pokladali ľudia za dôvod, prečo moja mama pila.

Brat, ktorý ma celý život sprevádzal, bol mojou súčasťou.

Bol som to ja, kto šikanoval deti v škole a rozštvrtil babkinho zajaca. Ja sam som si zavraždil matku i otca. Posledný raz som sa pozrel do tváre tyrana, ktorý si svojím konaním vytvoril najnebezpečnejšieho nepriateľ'a, a zalial som ho betónom.

KONIEC