Princ a psychopat //TAEKOOK// FF

Dom za mostom

Ak muž týra ženu, koho je to vina? Túto otázku som si kladol pomerne často a presúval vinu na každého člena našej rodiny. Občas som všetky hriechy vzal na svoje plecia a potom som pod postel'ou hrýzol plyšové medvede a zadúšal sa vlastným plačom. Výkriky bolesti mi vliezali do tela ako jedovaté hady, obkrúcali sa okolo pľúc, srdca a žalúdka. Dlane som pevne pritláčal k ústam, ale stres si zakaždým vybral svoju daň. Pamätám si, ako často som až do rána ležal medzi studenými, zapáchajúcimi zvratkami.

Mama a otec sú vraj tými najdôležitejšími bytosťami v živote dieťaťa. Starajú sa, vychovávajú, pomáhajú, milujú. Tí moji ma odsúdili na pomalé a bolestivé umieranie. Cítil som, ako mi hnije srdce a rozkladajú sa mi vnútornosti. Ľutujem, čo som im spravil. Miloval som ich, ale zmrzačený démon vo mne sa náhle odtrhol z reťazí.

Nechcem, aby ste odsúdili zločinca bez mena, a preto dovol'te, aby som sa vám predstavila. Volám sa Taehyung a meriam 179cm. Mám čierne vlasy, hnedé oči, krvavé ruky a roztrhanú dušu. Narodil som sa v znamení rýb (kozorožca), ale nikdy som nemal dosť síl plávať proti prúdu. Nechal som sa ním unášať so všetkým odpadom a hnilobou, ktoré ma postupne zadusili.

Bývali sme pri rieke, no na opačnej strane než zvyšok dediny. Veľký obdĺžnikový dom bol ako hlboká páchnuca jama, z ktorej som sa nedokázal vyškriabať. Živoril som tam ako v otvorenom hrobe spolu s otcom, mamou a ešte s niekým, o kom zatial' nemám odvahu hovoriť. Betónový most, ktorý nás oddeľoval od ostatných dedinčanov, sa len málokedy stával svedkom návštev. Ľudia k nám zavítali len zriedka. Cítili z nás nešťastie a nechceli si ním špiniť ruky.

Moja mama pracovala ako cukrárka v neďalekom meste. Namiesto zákuskov však domov nosila fľaše rumu, s ktorými sa zamkýnala v kúpeľni. Často som stál pri dverách a cez kľúčovú dierku nazeral, ako plače alebo pomočená spí na kope špinavej bielizne. Hanbila sa za svoje nešťastie a snažila sa ho pred svetom skrývať. Vždy, keď sa musela v práci prezliekat', počkala, kým všetci odídu, aby niektorá z kolegýň náhodou neuvidela jej modriny. Aj otec bol v tomto prezieravý, vždy udieral na miesta, ktoré neboli bežne vidieť'.

Ľudia si o mame šuškali za chrbtom a ukazovali na ňu prstom namiesto toho, aby sa jej pokúsili pomôcť. Každý z okolia ju považoval za čudáčku a nenapraviteľnú alkoholičku, ale nikto sa jej nespýtal, aké trápenie sa snaží v alkohole utopiť. Mysleli si, že ten dôvod vedia, ale mýlili sa.

Jediné, čo Moniku naozaj tešilo, bolo pečenie. Často piekla aj doma na objednávku pre známych, ktorí jej prišli na meno, len keď niečo potrebovali. Chýr o jej tortách a zákuskoch sa rýchlo šíril a dokonca niekedy predbehol klebety o závislosti. Moja mama bola naozaj šikovná, mala aj obchodného ducha a keby ju otec nedusil, možno by to dotiahla d'aleko.

Jedného dňa som ju pozoroval pri práci. Páčilo sa mi, ako sa zvŕta medzi čokoládovými plnkami a nadýchanými korpusmi. Hoci aj vtedy z nej razil alkoholový puch, vyzerala dokonale šťastná. Sedel som pri stole na malom stolčeku a vylizoval z misy zvyšky vanilkovej náplne. Vzduchom sa niesla lákavá vôňa a veselá melódia z rádia dopĺňala atmosféru pohody. Vtom som začul, ako sa otvorili vchodové dvere. Mama sa strhla a pohľadom vystrašenej srny sa poobzerala okolo seba. Neviditeľná ruka mi zovrela žalúdok a v ústach sa mi začali hromadit' sliny ako vždy, keď som pocítil nutkanie vyvracať sa.

Rádio zachrapčalo, keď do miestnosti vstúpil otec. Zdalo sa, akoby teplota v miestnosti klesla niekoľko stupňov. Monika sa snažila pokračovať v práci, ale nervozitu nedokázala skryť. Chvíľu len tak stál na prahu kuchynských dverí ako dravec, ktorý striehne z úkrytu na korisť a vychutnáva si posledné sekundy pred tým, ako sa jej zahryzne do krku.

Zvuk každého kroku, ktorým sa k mame pomaly približoval, sa ku mne vracal v stonásobnej ozvene. Celé telo som mal napäté, ale zadržiaval som plač. Otca slzy rozčuľovali. Postavil sa vedľa nej ako dozorca, ruky si chytil za chrbtom a mierne sa k nej naklonil. Neprehovoril, len sa uprene díval na jej roztrasené ruky. Z dlaní mi vypadla misa, rýchlo som zaliezol pod stôl a pritlačil sa k stene.

„Krájam marhule," oznámila potichu, hoci sa jej na nič nespýtal. Hlavu mala stále sklonenú, pretože sa neodvažovala k nemu zdvihnúť zrak. Môj otec bol ako divé zviera, tým sa neradno dívať do očí.
,,Vidím," odvetil chladne.
,,Robím to dobre?" spýtala sa trasľavým hlasom. Otec sa neľudsky usmial.
,,NIE."
Mame sa vyšmykol nôž, nešikovne ho zachytila a porezala sa na prste. Nervózne sa načiahla po vreckovky na polici, ale vtom ju chytil za ruku. Stiahla sa v očaká- vaní úderu, ale on na ňu len bez mihnutia oka hľadel.

„Si taká nemožná, miláčik. Nechaj, utriem ti to."

Chytil jej prst a vložil si ho do úst. Mame sa z tváre vytratila farba, moje telo stŕplo strachom a zdvihol sa mi obsah žalúdka. Myslel som, že jej ho odhryzne.

,,Chutí ako marhule," povedal, ked' ho konečne vytiahol z úst. Zvrátene sa usmial a pozrel na mňa. Z vešiaka vzal kuchynskú utierku a sklonil sa pod stôl.

,,Usmej sa na mňa, Princ môj ."

Cítil som, ako sa mi svaly na tvári sformovali do grimasy, ktorá sa mala podobat' úsmevu. Jednou rukou mi zdvihol bradu a druhou mi drsne utrel ústa. Vstal, chytil najbližší podnos plný hotových zákuskov a vyhodil ho von oknom. Utrel si ruky a pískajúc odišiel.

Zdalo sa mi, že pieseň z rádia prichádza z úplne iného sveta. Počul som, ako sa na dvore zlietajú sliepky a požierajú maminu celodennú prácu. Tá len stála a bezvýrazne hľadela na okno.

Z očí mi stekali slzy a dopadali na studené dlaždice. Do uší sa mi dostávali zvuky tupých úderov. Vedel som, kto ich spôsobuje, a napriek tomu, že som sa na neho nechcel dívať, nedokázal som od neho odtrhnúť zrak. Posledný člen našej rodiny stál pri kuchynskej linke a nepríčetne do nej kopal.