Hale a Olivia

Kapitola 5

Hale sa zobúdzal rovnako nerád cez víkend, ako aj cez týždeň. Olivia už presne vedela, akú kávu obľubuje, aj ako funguje jeho kávovar, a tak ho už čakala s hotovou šálkou. Ako aj minule, i dnes z nej vyžarovala kopa energie a periny ležali poskladané na okraji zloženej sedačky. Ona bola oblečená v domáckych veciach, čo jej dal po sestre a pobehovala v kuchyni pri šporáku, kde opekala vajíčka, slaninu a krájala zeleninu.
Hale sa namrzene rozvalil na voľnom konci gauča a zapol televízor. Jedna vec, ktorá mu ráno dokázala vyčarovať aspoň malý úsmev boli staré, kreslené rozprávky. Sledoval ich ešte ako dieťa, potom sa z obrazoviek vyparili, avšak nedávno ich začali vysielať znovu. Jeho nadšenie, keď to zistil, bolo neopísateľné.
"Dokončím raňajky a poberiem sa," povedala zrazu Olivia.
Hale tomu poriadne neporozumel: "Kam?"
"Domov predsa, nebudem ti tu zavadzať tri dni."
Nastala značná odmlka. Hale si postupne usporadúval myšlienky a snažil sa rozhýbať unavený mozog. Keď ho zavolala k stolu na jedlo, prehodil: "Nemusíš odchádzať. Aj tak som toho nemal veľa na pláne."
Olivia nesúhlasne skrivila pery. Všimol si, že modrina pod okom sa jej leskla. Musela použiť ten krém, ktorý jej dal.
"Sám si to včera vravel. Bude lepšie, ak tento vzťah udržíme striktne profesionálny."
"To som ale nepovedal," zamával vidličkou, na ktorej konci mal nastoknuté koliesko šalátovej uhorky.
"Každopádne, mal si pravdu. Potrebujeme odstup. Jedna noc je jedna noc, ale celý víkend by zotrel všetky hranice."
Pokrčil ramenami: "Úprimne v tom nevidím žiaden rozdiel. Dnes poobede som chcel vybehnúť mimo mesta, načerpať inšpiráciu na novú knihu. Bude to len krátky výlet autom, avšak vyvetrá to hlavu. Pouvažuj."
Ako dopovedal, postavil sa od stola a spolu s plným tanierom praženice sa pobral naspäť k televízoru sledovať rozprávku. Olivia naňho pretočila oči a odišla si prisadnúť. Na tie zvláštne zvuky z telky bola pomerne zvedavá.
"Ty nebudeš raňajkovať?" opýtal sa.
Zrak neodtrhla od televízie: "Mal si tam iba tri vajíčka."
Tentoraz na ňu pretočil oči on. Vstal, v kuchyni vyhrabal nový tanier, čistú vidličku a rozdelil jeho porciu na polovice. Podelil sa aj o slaninu a zeleninu. Keď jej podával tanier, upozornil ju: "Cestou domov sa zastavíme na nákup."
- - -
Bolo zaujímavé pozorovať autora pri práci. Vždy si myslela, že ide iba o písanie na stroji alebo na počítači, avšak Hale jej dnes ukázal inú stránku celej práce. Autom sa vybrali do neďalekej malej obce. Všade rástlo plno ihličnatých stromov a domy nestáli ani zďaleka tak blízko jeden pri druhom, ako to zažívala vo veľkomeste. Naopak, každé obydlie malo okolo malú záhradku a sem-tam kôlňu alebo búdu pre psa.
Hale zaparkoval na samom okraji dediny, cesta sa ďalej už len kľukatila a tratila sa v lese. Chvíľu len kráčali, Hale sa obzeral raz tam, raz onam. Na krku mal zavesený štýlový fotoaparát a v ruke zahalenej rukavicou zápisník s prichyteným perom. Pri schádzaní z malého kopca k úzkej rieke jej podal pomocnú ruku. Vďačne ju prijala, keďže sneh bol klzký a nestabilný. Kráčala za ním popri koryte a zvedavo hľadela do mierne zamrznutej vody. Kde sa dalo, snažila sa rozpoznať kamene, možné živočíchy a mach. Netušila, čo presne hľadal, ale ak by objavila čosi zaujímavé, možno by sa mu to zišlo.
Odrazu zastal a čupol si. Zapol fotoaparát a urobil niekoľko fotiek okolia. Zameral sa hlavne na blízko stojací krík, stáčanie sa rieky a spád doliny v pozadí.
"Rieka nie je natoľko hlboká, ako som dúfal, no to budem vedieť nejako dotvoriť," mrmlal si sám pre seba a napísal niečo do zošita.
Olivia ho zvedavo pozorovala. Hale rukou urobil odtlačok v snehu a niekoľkokrát ho z rôznych uhlov odfotil. Potom cúvol a to isté urobil s odtlačkom jeho topánky. Oba neskôr ohmatal akoby skúšal ich pevnosť a odolnosť. Opäť si voľačo zapísal. Pomocou zubov si vyzliekol jednu rukavicu a strčil ruku do ľadovej vody rieky. Olivia prekvapene nadvihla obočie. Spokojný si rukavicu zas nasadil a postrehy zaznačil.
Prechádzali sa približne hodinu. Olivia toho veľa nepovedala, keďže Hale sa zdal plne ponorený do jeho prieskumu terénu. Keď skončil, oči sa mu zablysli spokojnosťou. Obrátil sa čelom späť k dievčaťu, čo so sebou priviezol a uvidel čosi, čo nečakal.
Olivia kľačala opodiaľ pri kríku okolo ktorého nedávno prešiel a naťahovala ruku k zvedavému zajacovi. Jeho dlhé uši boli vztýčené ako antény, sedel tam, meter pred ňou a nedôveryhodne ju pozoroval. Hnedú srsť mal kde-tu pokrytú troškou snehu. Možno sa oň obtrel, keď skackal cez húštiny. Síce na zviera nedočiahla, zjavne dúfala, že vycíti jej priateľské úmysly a podíde bližšie. Hale pomaly zodvihol foťák a zvečnil daný okamih. Zajac akoby vedel, čo spisovateľ urobil a zopár skokmi sa stratil z dohľadu. Olivia sa smutne zachmúrila.
"Prepáč, sestra u mňa nikdy nenechala nijaké rukavice. Mal som ti dať svoje," ospravedlnil sa, keď zočil jej začervenané prsty, ktoré si práve ohrievala pred ústami. Kúrenie bolo zapnuté na maximum a kolesá auta sa už hladko kĺzali po asfalte. Bolo načase vrátiť sa do mesta.
"To je v poriadku. Bol si tu pracovne, potreboval si ich viac ako ja," darovala mu srdečný úsmev. Prišla mu úplne iná, ako doposiaľ. Postoj mala uvoľnenejší, črty tváre ženskejšie a sršala spokojnosťou. Vziať ju so sebou do prírody mimo všetkého zlého sa naozaj vyplatilo.
Kým Hale nakupoval potraviny, Olivia mala nakázane ostať sedieť vo vnútri vyhriateho automobilu. Nie len kvôli teplu, ale hlavne preto, že nemohli riskovať žiadne náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorí by ich mohli spolu rozpoznať a vytvoriť tak problémy.
Olivia sa cítila nadmieru bezpečne. Hoc toto ich zvláštne priateľstvo nedávalo žiaden zmysel, vážila si ho a bola zaň vďačná. Konečne našla miesto, kde sa mohla vnútorne upokojiť. Samozrejme, vedela, že to, čo robili, bolo absolútne nevhodné a neprijateľné, ale nedokázala si to odoprieť. Potrebovala to ako soľ a vedela, že čím dlhšie a častejšie takto pobudnú, tým ťažšie bude stratiť to.