Hale a Olivia

Kapitola 4

Hale vstúpil do triedy hovoriac: "Nalistujte si stranu sto sedemdesiatjeden." Kým študenti otáčali strany v učebnici, pohľad mu padol na Oliviu. Hlavu držala hlboko sklopenú, pomaly listovala stránkami a tmavé vlasy jej zakrývali tvár. "Olivia, prečítaj nadpis dnešnej témy, prosím," vyzval ju.
Očami prešla po čiernych písmenách na bielom papieri a povedala:
"Utopická a dystopická literatúra."
"Správne a vedela by si mi k tomu niečo povedať?"
Olivia zaťala sánku. Keby mohla, na mieste by mu vynadala. Avšak nachádzali sa na verejnosti a všetky zvedavé pohľady sa práve upierali jej smerom. Preto len kývla ramenami a rozhodla sa neodpovedať.
"Zabudla si sa pripravovať?" okomentoval to Hale. "Po vyučovaní za mnou príď, prosím, do kabinetu."
Olivia začula škodoradostný chichot.
Deň sa príšerne vliekol. Oliviina únava sa stupňovala. Pre ubolené telo a znechutené pocity zo samej seba v noci ledva zažmúrila oka. Hotelová posteľ bola síce mäkká, ale až príliš jej pripomínala Brucea a jeho činy. Síce nebol jej prvým, nikdy predtým to nebolo také zlé, ako s ním.
Poobedie sa priblížilo a zvonček posledný raz zazvonil. Študenti sa rozutekali domov, iba Olivia si to namierila za roh chodby do kabinetu. Nevedela, čo čakať. Určite bude zvedavý, prečo sa mu včera pokúsila votrieť do bytu. Bol síce doma, avšak spomenul, že sa mu to nehodí. Možno plánoval akési rande? Alebo mal na návšteve kamaráta? Každopádne, bola si takmer istá, že nezvonila vhod a tajne dúfala, že pre to nie je ešte nahnevaný.
Hánkami dvakrát zaklopala na drevo a počkala na pozvanie dovnútra. Hale jej prišiel otvoriť osobne. Hlavu držala neustále sklonenú, neodvážila sa naňho pozrieť. Vstúpila do malej miestnosti a počula, ako otočil zámkou. Zvuk jej pripomenul minulú noc na hotely a poslal zimomriavky dole šijou.
"Sadni si," pozval ju.
Odsunula stoličku oproti tej jeho, na druhej strane stola a dopadla na sedadlo. Tašku plnú kníh nechala ležať pri nohách.
Hale ale neobsadil miesto oproti. Čupol si neďaleko od nej a požiadal: "Mohla by si sa na mňa konečne pozrieť?"
"To asi nepôjde," odvetila neveselo.
"Olivia," vyslovil ráznejšie. Snažil sa jej naznačiť, že nech ukrýva hocičo, nebude to nadlho.
Olivia ticho zakliala a konečne zdvihla hlavu.
Pozrela sa mu do ustarostených očí. Jeho pohľad skĺzol zo svetlého monokla na líci na jej krk a obočie sa mu výrazne nakrčilo. Vedela presne, aké odtlačky tam videl, ráno ich tiež zočila v odraze hotelového zrkadla. Bruceove prsty zanechali stopy.
"Preboha, Olivia... Kto... Poďme, toto treba nahlásiť polícií," rozhodol okamžite a vyšvihol sa na nohy.
Olivia sa za ním natiahla a chytila ho za rukáv košele: "Nie, nie, nie, nie, nie. Prosím, nie..."
Pozrel na ňu: "Toto sú vážne zranenia, nemôžem to len tak prehliadnuť."
"Hale, prosím," sucho vzlykla a pomaly vstala zo stoličky. Podišla k nemu o krok bližšie a zahanbene povedala: "Išla som s ním dobrovoľne. Na nič som nepovedala nie."
"O čom to...?" začal, ale nakoniec mu to došlo i samé. "Toto je zo sexu?"
"Áno," priznala.
"Keď si mi včera zvonila... chcela si..."
Rýchlo potriasla hlavou: "Nie, to nie. Samozrejme, že nie. Potrebovala som len niekde prespať. Keďže si včera nemohol, šla som do mesta, do jedného baru, kde som natrafila na istého muža a on sa ponúkol, že... že mi pomôže."
"Olivia, to je choré!"
Osopila sa naňho: "Nie je to pre mňa nič už nezažité a nemohla som predsa ostať na ulici!" rozhodila ruky. "Ak si si nevšimol, vonku je stále pomerne chladno a v noci to asi nie je o nič lepšie!" hádala sa.
Hale jej chvatne prekryl ústa rukou: "Steny sú tu tenké. Ak niekto začuje našu hádku a hlavne to, ako ma voláš, máme väčší problém než je toto," poukázal na jej tvár. "Potrebujem tu ostať ešte minimálne hodinu. Choď si zatiaľ niekde sadnúť na teplý čaj a potom sa stretneme. Tu je moje telefónne číslo," naškriabal ho na kus papiera na stole a podal jej ho. Zmätene naň hľadela. "Napíš mi, kde si a prídem pre teba autom."
"Počkať... čo?"
"Dnes prespíš u mňa," zavelil a popohnal ju preč.
Urobili to presne tak, ako to Hale naplánoval. Kým sedela v kaviarni a popíjala teplý nápoj, uložila si jeho číslo do mobilu. K nemu napísala David. Nebola by predsa taká hlúpa, aby si ho uložila pod reálnym menom.
Trvalo mu to o čosi dlhšie než bola hodina, no Olivia sa nehnevala. Bola mu vďačná za ochotu a risk, ktorý už aj tak podstupoval. K bytovke sa viezli obaja ponorení vo vlastných myšlienkach.
Keď sedela na modrej sedačke a sledovala komédiu, podišiel k nej s akousi bielou tubou v ruke.
"Krém na modriny. Zíde sa ti," vysvetlil.
Vďačne sa usmiala a prevzala si ho. Sadol si vedľa nej na pohovku a stíšil zvuk na televízore. Odkedy opustili školu, neprestával sa mračiť.
"Deje sa niečo?" strachovala sa.
Vzdychol a nahrbil sa ešte viac: "Mrzí ma to. Mal som ťa včera pustiť dnu. Keby som to urobil, nedopadlo by to takto zle."
"To nevadí. Mal si iné plány, to je normálne."
Pokrútil hlavou: "Práveže som nemal... len... zľakol som sa."
"Čoho?"
"Mali by sme medzi sebou udržiavať striktne profesionálny vzťah, no odrazu si tu, rozprávame sa, pozeráme spolu seriály, večeriame a to je naozaj nebezpečné. Hlavne pre moju prácu a reputáciu."
"Chápem, prečo sa bojíš a veľmi ľutujem, že som ťa do tohto všetkého zatiahla. Avšak dokážem si poradiť aj sama, doteraz som s tým nemala problémy. Toto všetko, nech je to hocičo, vieme ukončiť priamo tu a teraz. Posunieme sa ďalej akoby sa nikdy nič nestalo."
Pousmial sa a pozrel sa na ňu: "To už asi nedokážem. Viem toho o tebe priveľa zlého. Sklamal by som sám seba, ak by som ťa nechal samú napospas tým zvieratám."
Neveselo sa zasmiala: "Nemusíš ma pred ničím zachraňovať. Som ti cudzia, o pol roka zmiznem a už ma nikdy neuvidíš."
"Odchádzaš niekam po škole?"
Olivia vzhliadla, aby zapichla zelené oči do svetlého stropu. Usmiala sa ako nikdy predtým: "Túžim po živote na vidieku. Malý domček, obyčajná práca, pokoj a ticho. Sledovať, ako sa spoza kopcov blížia letné búrky, cítiť vo vetre vôňu jesenného dažďa, jarných kvetov a budiť sa do zasnežených, zimných rán. Keď na takom mieste budem, nikdy viac sa sem nevrátim."
Hale ju pozoroval so zatajeným dychom. Odrazu ju videl v úplne inom svetle. Mala bojovnú dušu, avšak tá túžila po pokoji. Vedel, že akonáhle ho dosiahne, takéto úsmevy bude rozdávať každému, koho denne stretne a pozdraví. Vedel si ju na tom vidieku predstaviť. Šťastnú, s ružovými lícami od úprimného smiechu, v dlhých, letných šatách a slameným klobúkom na hlave, aby sa chránila voči slnku. Tá predstava ho úplne opantala.