Hale a Olivia

Kapitola 1

Chrbtom a hlavou narazila do kovovej skrinky.
"Ty odporná suka! Čo si vlastne o sebe myslíš?"
Olivia sklonila hlavu a nepočuteľne sykla. Lopatky ju boleli od prudkého úderu, určite sa tam objavia modriny.
"Namyslená krava!" skríkla Charlotte znova. Ruka jej vystrelila do výšky, zasvišťala vzduchom a tvrdé hánky pristáli na Oliviinom líci. Na jazyku ucítila kovovú chuť krvi.
"To stačí, Lottie," oslovila ju Pippa z úzadia. Andrea a Gianna si čosi pošepli.
Štvorica sa ako na pokyn obrátila a odišla.
Olivia osamela, kolená sa jej podlomili a ona klesla na dlážku. Prstami si jemne prešla po poranenom kútiku úst a zasyčala od pálčivej bolesti.
Netrvalo to ani len mesiac. Dúfala, že ju znesú dlhšie.
Na ukazováku uvidela červenú šmuhu. Zranené miesto jej istotne opuchne a možno aj trocha sfialovie. Ak sa takáto dobitá ukáže doma...
Dvere na triede sa otvorili a dnu ktosi vstúpil. Nemohla danú osobu vidieť, keďže hľadela do zeme a vlasy strapaté po bitke jej zakrývali výhľad.
"Čo sa to tu deje?"
Olivia konečne vzhliadla. Ostré, hnedé oči ju prepichli ako šíp. Prstami si chvatne prehrabla vlasy, postavila sa a narovnala.
"Nič."
Podišiel bližšie: "Kabinet mám vedľa. Počul som hluk a nie som slepý," ukázal na jej ranu. "Pobila si sa?"
"Zakopla som a vrazila do skrinky. Nechtiac som sa pohrýzla zubami," zahmlievala.
"Samozrejme... Videl som síce len vzďaľujúce sa chrbty, ale ak mi povieš mená, pomôžem ti," ponúkol.
Olivia sa posmešne uchechtla: "To určite."
Chvíľu mlčal. Potom si povzdychol, zašiel pre jej tašku pohodenú v rohu a nakázal: "Poď so mnou."
Keďže jej zabavil majetok, nemala veľmi na výber. Pán Bates zabočil na chodbe dvakrát doprava a veru, jeho kabinet bol hneď vedľa. Zatvoril za nimi dvere a popohnal ju sadnúť si na stoličku pred jeho široký stôl. Olivia skúmala neporiadok všade naokolo. Nezoradené knihy na poličkách, kopa papierov na stole, zo desať pier, roztvorená taška, preplnený kôš a... krabička s koláčmi. Naprázdno prehltla, keď si uvedomila, aká je hladná a ako dlho nejedla nič sladké, či nezdravé.
"Daj si jeden."
Prekvapeným pohľadom švihla na mladého učiteľa zaboreného v malej chladničke. Pravdepodobne si ten lačný pohľad stihol všimnúť.
"Nechcete ich?"
"Dostal som ich od istej kolegyne, ktorá veľmi rada upútava moju pozornosť, takže... ach, zjedz pokojne všetky."
Olivia sa pousmiala a veru sa natiahla pre úzku roládu. Chutila po malinách, citróne a bola plná šľahačky. Hoci si tú pestrú chuť nadmieru užívala, nedokázala sa prestať mračiť pri každom otvorení úst.
"Na," profesor Bates hodil na stôl sáčok s ľadom. Zjavne improvizoval, pretože sa nezdal bohvieako pevný, avšak Olivia bola vďačná i zaň. Dojedla koláč, oblizla si prsty a vrecúško s úľavou pritlačila na nešťastné miesto. "Si v triede asi len tri týždne, prečo vytváraš problémy?"
Ak by to dokázala, zrakom by ho spálila na popol: "Verte alebo nie, neurobila som nič."
"Si pomerne drzá a pôsobíš odvážne. Taktiež som vyrozumel, že si kvôli šikanovaniu opustila už dve iné školy," podotkol.
Olivia vystrelila zo stoličky: "Ak si myslíte, že si som na vine sama, ste poriadne mimo! Nikoho nebaví byť bitý a urážaný!"
Nedokázala sa naňho viac pozrieť. Odhodila vrecko s ľadom nevedno kam, schmatla školskú tašku a vybehla z miestnosti. Nezabudla na dôrazné tresnutie dverami. Odrazu na chodbe stála sama, v tichu a po líci jej stiekla prvá slza. Nevedela, kam sa poberie. Domov ísť nemohla, s rozbitou perou by dopadla naozaj zle.
Vrátila sa teda do triedy, odsunula stoličku, ktorá jej ani nepatrila a sadla si. Možno sa jej podarí prespať v škole. Kamery v triedach nainštalované neboli a keď začuje upratovačku, schová sa na pár minút do skrine. Neisť na záchod predsa vydrží a kľúčové boli hlavne hodiny medzi šiestou večer a piatou ráno.
Rozhodla sa prehľadať skrinky a lavice, kým sa hluk nestane neočakávanou vecou. Nanešťastie, lavice boli prázdne. Až na jednu, kde našla len splesnivený chlieb a hodila ho do smetí. Vynikajúci úlovok sa podaril až v ošarpanej skrini. Fialový sveter. Hoci sa zima blížila ku koncu, ešte stále sa pripomínala chladným vetrom a občasným snehom. Natiahla si sveter a vyzrela von oknom. Aj teraz sa zmrákalo.
"Prečo si stále tu?"
Od ľaku podskočila. Zvrtla sa chrbtom k oknu a čelom k hovoriacemu.
Bates mal na sebe kabát, tučnú tašku prehodenú cez rameno a čiapku. Pravdepodobne bol na ceste domov.
"Steny sú tenké," nadhodil.
Mlčala.
"Pozri, Olivia, buď to pôjde po dobrom alebo po zlom. Ak sa bojíš, zavolám na políciu a oni ťa odprevadia domov. Môžeš sa tam vybrať aj sama alebo, ak si zmeškala autobus, odveziem ťa."
Oliviu premkol strach. Spodná pera sa jej nekontrolovateľne roztriasla a hoc sa to snažila zastaviť, nedarilo sa. Cítila ako bledne, ako sa jej zdvíha žalúdočná žlč.
"Prosím," šepla. "Prosím, nechajte ma tu. Nič neurobím, prisahám."
Díval sa na ňu ako na úkaz, ako na hotového blázna.
Olivia aj napriek bolesti zaťala zuby do pery a konečne ju ovládla.
"Poď," povedal a odkráčal.
Olivia tresla hlavou do okenného skla, premohla plač a po pozbieraní všetkých jej vecí ho nasledovala. Na parkovisku nasadol do sivého auta. Čakal, kým nenastúpila, nepripútala sa, až potom vyrazil. Na adresu sa nespýtal.
"Odkiaľ si vzala ten sveter?"
Olivia nervózne žmolila jemnú látku medzi prstami: "Požičala som si ho."
"Vážne?" nadviazal s ňou neveriacky očný kontakt.
Zazrela naňho. 
Zastal na križovatke: "Prečo toľko vystrájaš?"
"Nehovorte so mnou ako s neposlušným faganom!" vykríkla.
"Tak mi nadiktuj adresu!" zrúkol aj on. Očividne toho mal akurát dosť.
Stíchla.
Povzdychol si.
"S mamou som na tom biedne. Toleruje ma, avšak neznáša, ak vytváram komplikácie. Šikanovanie je problém, kvôli ktorému musela riešiť veľa vecí a posielať ma na iné školy. Nebola nadšená. Posledne sa mi to darilo tajiť naozaj dlho, lenže nedávno ma znovu napadli. Bola som veľmi ubolená a nepodarilo sa mi to zakryť. Zúrila a nakoniec mi ešte pridala. Narazené rebrá, modriny... ani poriadne neviem, kto spôsobil čo. Súhlasila by s vami, keď ste prehlásili, že si za to môžem sama. Avšak, úprimne, neviem, prečo si ma vyberajú. Ľudom sa vyhýbam, s nikým nekomunikujem a jediné, čo si prajem je úspešne dokončiť strednú školu."
"Mala by si to niekde nahlá-..."
Prerušila ho: "Mám osemnásť, dávno som na takéto nápady zanevrela. Oficiálne som dospelá a do ukončenia školy ostáva už iba pár mesiacov."
Bates si nebol istý, ako reagovať. Volant zvieral tak mocne, až mu obeleli hánky. Miešal sa v ňom pocit zúfalstva, výčitky z hlúpych poznámok, ktoré doteraz utrúsil a obdiv voči mladému a silnému dievčaťu.
"Unášate ma?" zastavila jeho zablúdené myšlienky.
"Hm?"
"Nikdy som do tejto časti mesta nevošla a stále neviem, kam máte namierené," obozretne si ho premerala.
"Dnes prespíš u mňa. Ak sa strachuješ ísť domov, nemá zmysel vyháňať ťa a prespať niekde pod školskou lavicou tiež nie je riešenie. Uvedom si ale, koľko tým riskujem a sľúb mi, že o tom pomlčíš. Neopováž sa pred kamarátmi chvastať, inak budeme..."
Olivia vyprskla do neveselého smiechu: "Prosím vás, možno som o desať rokov mladšia ako vy, no hlúpa veru nie som."
Urazil sa: "Desať rokov?" 
"Krivdím?" podpichla.
"Mám dvadsaťšesť."
S tou vetou na jazyku zaparkoval auto medzi voľné parkovacie miesto a čierny Jeep. Zamierili ku vysokej bytovke s kopou balkónov. Výťahom sa viezli úplne potichu.
Pre Oliviu to nebola prvá noc, ktorú strávi u neznámeho muža, no tentoraz bola situácia iná. Cítila sa ako stratené, zachránené mača. Do podobných okamihov ju vždy vohnalo zúfalstvo.
Byt bol pomerne malý. Tmavá, drobná chodba s troma dverami, kde jedny viedli do spálne, druhé do kúpeľne a tretie do obývačky s útlou kuchynkou a raňajkovym pultom namiesto stola. Nehľadiac na rozmery a na rozdiel od kabinetu, bol tento priestor dokonalo uprataný a pomerne útulný.
Vyzul si topánky a opýtal sa: "Si hladná? Hoc, súdiac podľa toho, ako si do seba hodila ten koláč, tak asi áno."
"Ako vlk," utrúsila. Zrazu si uvedomila, že mu doteraz ani raz nepoďakovala: "Pán Bates..."
Obzrel sa na ňu a vážne prehovoril: "Tu ma volaj Hale. Doma nemám chuť na žiadne formálne oslovenia."
"Hale," skúsila to. "Ďakujem!" skríkla za ním, keďže ho pohltilo svetlo hlavnej izby.
"Nie si náhodou vegetariánka, však?!" zvolal aj on.
Olivia sa pobavene usmiala.