Dominikov pohľad:
"Tak pojď" Řeknu a usměju se na ní. Je strašne vyděsená a já ji chci dát pocit, že se při mne nemusí bát. Nevim proč. Nevim co chce Jakub asi si ješte promluvit. Už teď vim že se budu strašne moc spěchat za Klárou.
Ona kráči za mnou a jde vidět, že jse bojí. Když sedneme do auta je zahleděná na svoje boty. Ty vole, co, kdo udělal této vystrašené dívce?
"Vůbec se nemusíš bát" řeknu a usměju se na ni. Vyberu s kapsy mobil a zapnu navigaci směr studio, není to protože neznám cestu, ale proto aby jse tak nebála a vědela kontrolovat kam jdeme, jenom mi napadlo, že by jí to trocha odstrašilo.
..............
Právě jsme dorazili při studio a jak jsme se domluvili jsem se s Klárou dolů rozloučil objetím a šel do studia, kde mě čekal jen Jakub. Omlouvá se mi, ale mně to netrápi co se stalo, odpoštím mu.
Pohľad Klári:
Čakám na neho dole a fajčím od stresu cigaretu za cigaretou, bojím sa, že ma tu nechá stáť a ja neviem ako sa dopravím domov. Po ceste sem som sa veľmi bála, ale o niečo menej, keď zapol navigáciu a ja som po celú dobu sledovala ako ideme. Už ubehlo 15 minút a ja sa čím ďalej tím viac bojím. No, keď zbadám Dominika vo dverách sa mi zdvihnú kútiky a darujem mu môj úsmev. V ruke drží fľašu Becherovky. Nemala by som piť na lieky, ale, keď ponúkne si pravdepodobne dám. On kráča ku mne a ja ku nemu, hneď ako sa k sebe priblížime ho obímnem a on mi objatie opätuje. V objatí mu poviem:
"Vieš jak som sa bála, že nedojdeš?" Hneď ako som sa ho spýtala rečnícku otázku som to oľutovala.
"Toho se bát nemusíš" Povie a my sa konečne s objatia pustíme.
"Kam pôjdeme?" Spýtam sa ho.
"Znám jedno hezký místo můžeme tam zajít." Povie a usmeje sa.
"Dobre poďme." poviem a on začne kráčať a ja hneď vedľa neho.
"Čo vlastne robíš? Ako práca" spýtam sa ho.
"Rappuju i s labelem" povie a podá mi fľašu Becherovky z ktorej sa napijem.
"Tým sa dá tak zarábať aby si sa uživil?" Spýtam sa ho.
"bahah, jo vydělává to víc než dost povie a zasmeje sa, pri čom mu ja podám fľašu.
"líbi se mi, že mně neznáš" povie.
" Asi nie, asi nepoznám od teba nič" odpoviem mu
"ale jo, znáš jen o tom nevíš" odpovie mi.
Dorazíme na miesto čo sú garáže na, ktoré vylezieme a sedíme na nich.
"Koľko máš vlastne rokov?" Spýtam sa ho.
" za chvíli už třicet" odpovie a napije sa. Je o dosť starší odo mňa, ale nevadí mi to pokiaľ to jemu nebude vadiť.
"ty máš kolik?" spýta sa ma.
"19" odpoviem a napijem sa z fľaše.
"ty jseš ješte takové deťátko" povie a uškrní sa na mňa.
"Čo? Nieeee!" poviem a jemne vykríknem a pri tom sa smejem.
"chodíš do školy?" opýta sa ma.
"áno , na fotografiu, strih kameru.." odpoviem mu.
" co chceš dělat, když školu dokončíš?" spýta sa ma.
"natáčať videoklipy a fotiť fotky a maľovať veci a chcela by som mať svoju výstavbu raz. Chcem sa aj čo najrýchlejšie odsťahovať." Poviem mu.
"My by jsme, tě mohli zaměstat, mohla bys fotit něco a nejaké věci navrhovat a videoklipy taky mužeš skusit" povie mi a usmeje sa na mňa.
"To by som určite brala." odpoviem mu. Takto sa rozprávame a po asi hodine sa začne stmievať. Začala mi byť zima to nebudem klamať, ale alkohol v krvi moju presviedča, že nie. Pomedzi to, ako sa rozprávame mi začne volať otec. Úplne som na neho zabudla. DOPICI.
"Počkaj toto musím zdvihnúť." poviem a postavím sa a zdvihnem hovor a popri tom zliezam zo strechy.
hovor:
"prosím?" ozvem sa. Veľmi sa bojím.
"Kde jseš kurva!?" Kričí po mne a ja sa začnem triasť aj od zimy ale aj od strachu.
"Vonku som" odpoviem mu.
"určitě se venku kurvíš, neboj, když přijedeš domu zažiješ peklo!" opäť zakričí no tentoraz mi vylezú z očí slzy, ktoré nedokážem zastaviť.
"Chcípneš rozumíš mi Kláro?!" zakričí. Ja už to neudržím a zruším ho a z plaču vydám zvuk. Snažím sa upokojiť, ale jediné čo teraz dokážem je vzlykať a lapať po dychu. Dúfam, že ma Dominik nepočuje. Čo budem robiť? Nemám ako sa dostať domov, som opitá a, keď už domov prídem tak ma otec asi zabije.
"Kláro?" Počujem zo zadu Dominikov hlas.
"Co se stalo?" spýta sa ma hneď ako uvidí, že plačem. V očiach mu vidím strach. Vonku už je tma no na nás svieti lampa.
Ja sa nezmôžem na odpoveď a iba sa roztrasiem a spustím sa k zemi tak, že si prudko sadnem a Dominik ma v ten moment zdvihne zo zeme na seba a ja si okolo neho omotám nohy. Plačem mu na ramene a to ho nepoznám ani deň.
"Nevím co se stalo, ale určitě se to nějak vyřeší, když mi to chceš říct, mi to klidně řekni, mně můžeš věřit" Povie popričom mi hľadká chrbát. Ja sa pochvíli ukľudním a v hlave sa rozhodnem, že mu poviem čo sa deje. Môže za to to, že som pod vplivom, triezva by som sa takto nerozhodla.
"Poď na garáž poviem ti to." poviem, vzlyknem a on ma pomaly spustí na zem. Keď sa dostaneme na garáž si sadáme na to isté miesto, kde sme sedeli dovtedy.
"Je ti zima? Je ti zima." spýta sa ma a sám si odpovie a dáva si dole svoju predraženú bundu, ktorú položí cez moje ramená.
"Vezmi si ju späť, bude ti zima" Poviem a potichu vzlyknem.
"Ne, mám hrubou mikinu, nebude mi zima."
"Ďakujem" Poviem mu a on ma chytí okolo ramien.
"Kdo ti volal? spýta sa ma.
"Môj otec" Odpoviem mu a začnem si vyberať krabičku cigariet a cigaretu dám aj jemu a zároveň mu ju zapálim.
"Pýtal sa ma kde som, ale bol opitý a určite sfetovaný to znamená, že je skurvene agresívny. Začal mi nadávať, že sa určite kurvím a, že prisahá, že, keď dojdem domov tak ma zabije." Poviem mu a začnú mi stekať slzy.
Ahojte, prepáčte, že dlho nevychádzali. No zverím sa Vám s tým, že dnes môj pes zomrel.
Rest in peace Jessica.
YOU ARE READING
Zastav a podaj ruku/m+
Random"Chci ti pomoct" povedal a pozeral mi hlboko do očí. "Vážim si to...., ale mne už pomôcť nejde, som proste stratený prípad" odpoviem mu so slzami v očiach. "To já taky..." povie mi a utrie mi slzu ktorá mi steká po líci.
