Aramor - Brnenie Prvá cesta

2. Ozvena minulosti

Chvíľu ešte preberali plány na cestu, ale keď už sa dohodli, že do toho Agaros pôjde, nemali dôvod zdržiavať sa tam. Teda, nemali by, keby vtedy nedoniesla Karana Maire jedlo. Tá objednala aj svojmu spoločníkovi a o pol hodinu sa už obaja napchávali a nezáväzne si rozprávali svoje zážitky odvtedy, čo sa nevideli.

Ľudia prúdili dnu a von, zrejme to bolo jedno z najrušnejších miest v dedine, dokonca aj tak neskoro večer. Dokonca aj čašníčka odišla, pravdepodobne šla niečo vybaviť. Nevracala sa celkom dlho, no Maira to takmer ani nezaregistrovala.

Spolu s Agarosom dopili vodu a drevené poháre nechali na stole. Potom si šli vziať kľúč od izby a objednať ďalšiu. Boli priatelia, ale potrebovali si v hlavách všetko ujasniť.

Keď odchádzali, šli ešte skontrolovať kone za zadnou časťou budovy v stajniach. Kráčali okolo niekoľkých odbočiek, keď vtom niečo začuli.

Obaja sa na seba pozreli a stíšili sa. Pomalým, loveckým krokom zašli k rohu nejakého domu. Nazreli do slepej uličky, kde tiene zahaľovali akési postavy.

Vytrénovanými očami obaja zbadali niečo, z čoho sa Maire zježili chĺpky na zadnej strane krku.

Medzi ošarpanými stenami budov stáli dve dievčatá, ktoré obklopovalo šesť veľkých chlapov.

Okamžite zbadala, že jednou z dievčat je Karana, ryšavá pekná čašníčka. Tá druhá sa jej trochu podobala, no bola menšia, asi o rok mladšia. Na oboch ich tvárach sa zračil strach.

Muži boli oblečení všetci rovnako - v tmavomodrej rovnošate s prsným pancierom, čo znamenalo, že to boli kráľovskí vojaci nižšej hodnosti.

Pomaly kráčali bližšie k dievčatám, potichu na seba aj na ne pokrikujúc nejaké hnusné, trápne reči. Plietli sa im jazyky, zrejme už v sebe mali nejeden pohárik.

V Maire sa všetko vzbúrilo proti tomu, čo plánovali vojaci spraviť, niečo také zverské a primitívne, totálne odporné, jednoducho nemohla zniesť.

Nevadilo jej, keď zabíjala na objednávku, to bolo niečo celkom iné, i keď sa môže zdať, že je to horšie. No ona to tak nebrala. Nikdy úplne presne nevedela, čo medzi sebou majú objednávateľ a obeť. Neriešila to, potrebovala prežiť ďalší deň a za získané zlato to išlo dobre. Svoje obete nebrala ako plnohodnotných ľudí (alebo niečo iné), ale len ako prostriedok na prežitie, pešiakov, ktorí jej pomôžu aj keď o tom nevedia.

Ale toto zneužitie...

S Agarosom si vymenila rozhodný pohľad. Ani on nemal rád takéto niečo. Nikdy by to nespravil.

Potichu sa vynorili spoza rohu a blížili sa k skupinke. Vtom jeden z mužov zdrapil Karanu a pritiahol si ju k sebe. Tá vykríkla, no druhý jej vzápätí zakryl ústa rukou.

Nezbadali ich, boli príliš zaujatí sebou.

Vtedy Maira vykopla nad úroveň svojej hlavy a zasiahla chlapa ktorý držal dievča priamo zozadu do temena. Ozvalo sa prasknutie, keď kovová päta rozbila lebku.

Vojak sa odpotácal dozadu, mávajúc rukami, no nič nezmohol.

Ďalší sa otočili, no to už na nich útočil Agaros, rýchly a smrteľný. Bojoval bez meča, no aj tak - kým sa vojaci prebrali zo šoku, už boli dvaja na zemi (vrátane toho Mairinho). Vojaci však rýchlo vytriezveli.

A vtedy všetci vytiahli svoje zbrane.

Pri pohľade na všetko to ostrie by sa veľa ľudí vyľakalo a zutekalo kade - ľahšie. No oni dvaja nie.