Aramor - Brnenie Prvá cesta

3. Hviezdy

„Povieš mu o sebe niečo?"

„Zatiaľ nie. No ak s nami zostane dlhšie, asi budem musieť."

Kráčali naspäť k hostincu. Keď zbadali Heliosa ako nervózne stojí pri koňoch, dáva na ne pozor a hladká ich, roztrasene sa nadýchla. Ešte stále nebola stopercentne presvedčená. No snažila sa zahnať pochybnosti, dať mu šancu. V momente ako ich zbadal, vystrel sa a začal sa tváriť vážne. No aj tak na ňom bolo vidieť nervozitu, ale aj sklamanie - akoby vopred tušil, aká bude odpoveď. Trochu sa ošíval, stískajúc popruh svojej tašky.

„Takže? Myslíš, že by som mohol ísť s tebou?" až nehorázne sa vyhýbal Agarosovi, či už slovami alebo pohľadom. A pritom ten dosť zavážil.

„Áno. No zatiaľ iba určitú časť cesty. Pôjdeme k Dračiemu chrbtu. Len na pár dní aby sme sa ukryli pred vojakmi. Medzitým ťa vyskúšam. No teraz nemáme čas, musíme rýchlo kúpiť koňa a vypadnúť. Predpokladám, že už si zbalený," ukázala na jeho náklad. Ohromene na ňu civel.

„Fakt? Teda, áno, mám tu nejaké veci... ale nemám peniaze na koňa," uhol pohľadom.

Prevrátila očami.

„To nevadí. Zlata máme dosť, kúpime ho. Máš meč alebo nejakú zbraň?"

„Ďakujem, a nie. Nemám nič okrem dýky po otcovi," ochranársky zovrel tašku prevesenú cez plece.

„Sú v Naile nejaké kováčske dielne? A vlastne je to jedno. Aj tak nemáme čas. Na ceste zistíme, aký typ by ti vyhovoval, teda, ak ťa nevyrazím už po dvoch dňoch," a kráčala k dverám pohostinstva, pričom ju obaja nasledovali. Keď ju videl majiteľ, ktorý dúfal, že sa jej už zbavil, ukradomky sa poobzeral po miestnosti, akoby hľadal únikový východ. Podišli až k nemu.

„Povedz mi, kde je jazdec, ktorý má u teba ustajneného toho najlepšieho koňa. Neboj sa ma. Keby nás nebolo, sám vieš čo by sa stalo tvojim dcéram," zavrčala. To iba hádala, no takéto podniky zvyčajne viedli rodiny. Vtedy Karana vychádzala z kuchynskej časti, a pri započutí ich rozhovoru sa zapýrila a sklopila pohľad.

„Najlepší kôň? To bude tá kobyla! Krásne to zviera, plné síl, grošované, s čiernou a hladkou hrivou. Dobre sa o ňu stará, veru tak," trošku sa rozhovoril, no pri Mairinom pohľade zasa zvážnel.

„Podľa mojich informácií by mal byť u seba v izbe, slečna," zahanbene odpovedal. Slovo súkromie mu zjavne nič moc nehovorilo.

„Číslo tej izby. Neublížime mu, prisahám. Chceme si od neho len kúpiť to zviera."

„No... nemal by som... ale keď ste mi sľúbili, že sa mu nič nestane... Tak dobre. Jedenásť. Piate dvere napravo, slečna."

Vyšli po schodoch a plynule sa presúvali po jedinej chodbe. Zastali pred označenými dverami. Zaklopali.

Netrvalo dlho a objavil sa muž nižšej postavy, silný no trošku pri sebe. Mal už viac rokov, no na sebe vysoko kvalitný odev. Zamračil sa: „Čo by ste si priali?"

„Vašu kobylu," uškrnula sa.

Chlap na chvíľu len nechápavo vytriešťal oči, no potom sa zatváril, akoby im preskočilo.

„Neviem na čo sa tu hráte, ale svojho koňa nedám len tak nejakým faganom. Nie je na predaj," a chystal sa zabuchnúť im dvere pred nosom. Maira sa pobúrene zamračila - čo to majú všetci s tými deťmi?

Strčila nohu do zárubne, takže zabránila zavretiu dverí.

„Nič nehráme. Prišli sme si od vás kúpiť koňa. Buď to pôjde po dobrom, my sa dohodneme a zaplatíme vám, alebo ho ukradneme a vám nenecháme nič," prehodila ľahostajne.