Aramor - Brnenie Prvá cesta

8. Ultimátum

Nasledujúcich pár dní sa vlieklo. Ešte deň zostali v lese, no potom z neho vyšli a putovali smerom na juh popri jeho okraji. Mohli tak napredovať rýchlejšie a zároveň mali istotu, že sa dostanú do Enifu.

Po večeroch Maira s Heliosom trénovali, pričom Agaros im robil pomocného králika. Postupne sa pri ich novom spoločníkovi čoraz viac upokojoval, no stále mal tak trochu ostražitý pohľad.

Stále nezabúdali na ten divný záchvat... hnevu, ktorý Heliosa popadol. Maira dávala pozor, aby mal pri sebe iba jeden nôž - ak práve necvičili.

Enif bolo väčšie a prosperujúcejšie mesto než Naila. Nachádzalo sa v hlbokom údolí medzi pohoriami Dračieho chrbta, čiže z viacerých strán bolo dobre chránené - ak nepočítame drakov či dryády, ale tie nenapádajú mestá v okolí svojho teritória. Ale ľudia sa aj tak neodvažujú tade prechádzať.

Mesto malo len jednu hlavnú bránu, inak bolo obohnané „hradbami" - zhruba dva a pol metra vysokým múrom zo sivého kameňa. Viac menej to bolo zbytočné, pretože neboli poriadnou prekážkou pre nikoho kto by sa tam naozaj chcel dostať, a keďže počet obyvateľov sa zvyšoval, niekoľko domov bolo postavených vonku.

Po vyše dvoch týždňoch dorazili pred Enif. Bol už večer, ale Maira sa nechcela ísť ubytovať. Musela im v súkromí ešte povedať prečo tam idú a v meste by sa na to necítila. Mala by pocit, že ju niekto pozoruje. Pred múrom bolo ešte zopár táborníkov, no tých zrejme iba na noc vymkli.

Rozložili si menší ohník, nič veľké, o niečo ďalej - mesto mali na dohľad. Na večeru zjedli posledných pár kúskov mäsa, ktoré ulovili deň predtým. To kupované zjedli už pred týždňom. Plánovali si kúpiť nejaké zásoby, najmä potraviny, ktoré vydržia o niečo dlhšie. Po ceste narazili na pár potôčikov, no aj vodu by uvítali.

„Takže," začala Maira, keď si posadali na niekoľko čistých kožušín čo najbližšie k ohňu. Noci boli čoraz chladnejšie, ako sa mesiac prehupol do novembra. „Prišli sme sem, pretože potrebujeme odpovedi. Mám sa tu stretnúť s istým mužom, Zurakom. Vie niečo ohľadne Meča, ako sa k nemu dostať a tak podobne."

Heliosovi už niečo vysvetlila - teda, vlastne iba to, že idú Elfom Západu ukradnúť Meč z NairAlSaid.

„A kedy presne máte stretnutie? Nebolo by dobré, keby si ho prepásla," zdvihol obočie Agaros.

„Neboj sa. Máme to dohodnuté na dvadsať dní pred Zimným slnovratom. A to je až zajtra," prevrátila oči.

„Dobre. Ale myslíš si, že je dôveryhodný?" Zamyslela sa.

„V prítomnosti áno. Kedysi by som mu neverila, ale v každom prípade teraz asi aj tak nemám na výber. Kto iný mi môže dať potrebné informácie?" otočila sa s nie tak rečníckou otázkou na Agarosa.

„Niekoľko našich by ti na Západných asi povedalo hocakú špinu s veľkou radosťou, ale pochybujem, že by niečo z toho bola pravda," uškrnul sa.

„Odkiaľ ho vlastne poznáš? Kto to je?" zapojil sa Helios.

„Povedzme, že kedysi precestoval veľkú časť všetkých krajín, má mnoho vplyvných, významných známostí a podozvedal sa veľa užitočných vecí," zahmlievala. Zatiaľ im nemohla povedať pravdu prečo ten Meč chce, ani o svojom informátorovi... zatiaľ nie.

„A čo sa týka tvojej prvej otázky, vyhľadala som ho. Mala som podozrenie, že by niečo mohol vedieť a mala som pravdu. Nanešťastie naše posledné stretnutie prerušil - musel z naliehavých dôvodov odcestovať. Preto sme sa dohodli nateraz."

„A nevieš, čo ti chce povedať? Bolo by fajn mať nejaké triumfy, chápeš... aby si z neho mohla vypáčiť aj to, ti nechce prezradiť," uškrnul sa Agaros, ktorý už plánoval, ako Zuraka čo najlepšie využiť. Mal čisto zločineckú myseľ.