Aramor - Brnenie Prvá cesta

6. Záverečná skúška

Maira sledovala, ako chlapec zmätene pozoruje okolie. Nevidel ju - čupela na konári Erindijskej borovice, takej istej, na akej sa ukryli pred predavačmi keď šli na toto miesto. Väčšina ihličnatých stromov má príliš tenké konáre na to, aby na nich niekto sedel, ale tento špeciálny druh nie. Rastie iba v určitých oblastiach, je veľmi odolný a silný. Podobá sa na listnaté stromy, ale má ihličie ktoré neopadáva po celý rok.

Práve z tejto borovice sledovala Heliosa. Elf bol ďalej, pri potoku zanechával stopy.

Chlapec si vzal meč a v puzdre si ho pripevnil k opasku. Opatrne siahol rukou na uhlíky v pahrebe aby zistil, kedy vyhasol oheň. Rýchlo ju zasa stiahol, pretože boli ešte žeravé. Vedela to, pretože len pred pár minútami oheň sama zahasila.

Helios sa rozhliadol, logicky zvažujúc cestu, po ktorej sa asi jeho spoločníci mohli vydať.

Presne ako čakala, vydal sa k potoku. Keď zmizol medzi stromami, nehlučne zoskočila a nasledovala ho. Prišiel až k vode, kde sa v takmer zamrznutom bahne vynímala jediná ľudská stopa. Všimol si ju až na druhý raz, no potom sa vydal určeným smerom.

Po lese sa pohybovali väčšinu dňa, až kým nenarazil na stopu nejakého zvieraťa. Keď tadiaľ prešla aj Maira, videla odtlačok kopyta, pomerne čerstvý. U Heliosa zrejme vyhral hlad, pretože už nepátral po nich dvoch, ale po možnom jedle. Po ďalšej hodine beznádejného blúdenia narazili na malé stádo. Na jeho okraji ležala zranená srnka - oblizovala si ranu na ľavej zadnej nohe. Ostatné hľadali trsy trávy a pomaly ich obhrýzali. Maira sa postavila na druhý koniec priestranstva, tak, aby mala chlapca stále na očiach. Pozorovala, ako vytiahol fúkačku a zastal si čo najbližšie k srne.

Vytiahol síce šípku, no ani sa na ňu nepozrel. A to bola veľká chyba, pretože plánoval použiť smrtiacu. Bola napustená malým, no veľmi silným jedom. Používala sa na odstránenie ľudí alebo nejakej inej prekážky, nie jedla. Jed totiž kontaminoval krv, rozširoval sa tak do celého tela. Ten, ktorý by zjedol takéto mäso, by bez protilátky zomrel.

Toto všetko mu včera hovorila, no asi ju nepočúval dostatočne, keďže skutočne srnku trafil. Tá sa ešte pokúšala dostať na nohy a rozbehnúť sa, no zranenie ju oslabilo a spadla znova na zem. Po chvíli zomrela.

Celé stádo sa rozbehlo preč, nedbajúc na svoju mŕtvu členku.

Ten ktorý ju ulovil teraz  podišiel dopredu a začal na seba vŕšiť suché kúsky dreva. Po polhodine sa mu podarilo dokonca rozložiť oheň. Keď si naporcioval srnu, jednu časť dal piecť. Už tam chcel dať aj druhú, keď zrazu čosi zacítil. Opatrne ovoňal mäso, z ktorého razil sladkastý zápach. Rýchlo ho odhodil a vytiahol mech s vodou. Zúrivo si poumýval ruky, aby z nich zmyl čo najviac jedu, ktorý preniká aj cez kožu. Preto sa s ním musí narábať v rukaviciach. Účinky nie sú také ako pri priamej otrave, ale mohlo by dôjsť k spálenine. A ak by sa dostal aj do krvného obehu, spôsoboval by nevoľnosť.

Včera mu Maira dala tento jed ovoňať, preto vedel, že mäso je otrávené. Našťastie si to všimol skôr, než ho zjedol.

Ovinul si ruky okolo brucha a ona vedela, že je hladný. Mala chuť hodiť mu aspoň niečo, ale nemohla. Pozrela sa na oblohu, kde sa slnko práve dotklo najvyššieho vrchu v severnej časti Dračieho chrbta. Nechala chlapca tam a vybrala sa k ich pôvodnému táborisku. Mala sa tam stretnúť s Agarosom o takomto čase.

Našla ho ako sa opiera o strom na okraji čistinky.

„Tak ako mu to zatiaľ ide?" spýtal sa lenivo.

„Nie príliš dobre. Skoro zjedol otrávené mäso. Dali sme mu tam iba jednu smrteľnú strelu a on použije práve tú? Je hladný, ale aspoň rozložil oheň. A pri stopovaní mu to ide pomaly," vyrátavala na prstoch, no dôkladnejšie to preberú neskôr.