Aramor - Brnenie Prvá cesta

1. Stretnutie

V tichu ktoré ovládlo tú noc, nebolo počuť nič okrem tlmených nárazov kopýt na zamrznutú zem. Maira sa pomaly zaklonila, aby svojho žrebca spomalila z trysku na cval a potom prešla na ľahký klus. Dlhý plášť jej jemne vial vo vetre, no ona si to nevšímala, vnímala iba zasneženú cestu pred sebou. Prechádzala cez obrovské pláne a na cestu jej svietili žiarivé mesiace, spolu s miliónom hviezd.

Smerovala do Naily, najbližšieho mestečka v širokom okolí.

V diaľke už videla niekoľko žiarivých bodov, v ktorých rozoznávala svetlá lampášov a niekoľkých menších vatier. Drevené domy stály v tieňoch a ľudia, ktorí boli ešte vonku, kráčali po udupanej hline. Táto dedina nepatrila práve medzi najväčšie v Erindii. No patrila medzi zastávky tých, ktorí smerovali napríklad ďaleko na sever, či už to boli obyčajní pocestní, ľudia cestujúci za prácou alebo kráľovskí vojaci.

Ona sa tam plánovala zastaviť iba na jednu či dve noci, aby si oddýchla po vyčerpávajúcich dňoch v sedle a na cestách.

Keď vchádzala medzi budovy, spomalila na krok, no z koňa nezoskočila. Sedela pekne vystretá a rukami vo vínovo červených rukaviciach pevne držala uzdu. Vrkoč po pás z hustých čiernych vlasov si prehodila cez pravé plece a vystrela si plášť.

Ľudia okolo ktorých prechádzala, sa na ňu pozerali zvláštnym spôsobom. Každý tušil, že nie je obyčajná žena ktorá si prišla nájsť prácu predavačky či krčmárky. Na každého, kto na ňu zízal, pozrela tak hrozivo, že dotyčný radšej rýchlo odvrátil pohľad a pobral sa preč.

Vedela, že je krásna. Bledú pokožku nedokázalo opáliť ani to najhorúcejšie slnko, veľké nebesky modré oči v sebe ukrývali búrku, zvodné pery nikdy nestratili svoju farbu a s vysokou, štíhlou postavou zahalenou do kožených, vínových nohavíc, čiernych šiat do polky stehien, teplého kožušinového kabátu, plášťa po členky a mäkkých, po kolená dlhých čižmách vyzerala nebezpečne a hrdo zároveň. 

Nemala rada, keď si ju niekto prezeral. Vtedy mala pocit, že by ju dokázali ľahko odhaliť a doviezť ku kráľovi. Neznášala svojho otca. A on ju nemal v láske o nič viac.

Zbadala hostinec v strede hlavnej ulice a zastavila pri ňom. Vysunula nohy zo strmeňov a zoskočila na zem. Priviazala žrebca o stojan k niekoľkým ďalším koňom a vybrala sa dnu.

Budovu tvorili dve poschodia s rozľahlým pôdorysom. Dole sa nachádzal bar, kuchyňa a niekoľko stolov. Dalo by sa to nazvať reštauráciou, keby tam nebol taký hluk, toľko ľudí a taký zmätok. Na druhom podlaží boli izby pre ubytovaných. Vzadu boli aj malé stajne.

Kým Maira prechádzala miestnosťou zo svetlého dreva a kamenným kozubom v rohu, polovica hostí stíchla. Keď si ich nevšímala, znovu sa rozrozprávali, no už nie tak veselo a slobodne ako predtým.

Podišla k pultu, kde mávnutím ruky upútala silnejšieho starého muža s briadkou a obyčajným vidieckym oblečením.

Zdalo sa jej, že to tam vedie.

„Chcem si zaplatiť izbu," prehovorila tvrdým, no stále krásnym hlasom. Krčmár a vlastník zároveň od nej nevedel odtrhnúť oči, no aj tak sa mu podarilo odniekiaľ zospodu vytiahnuť veľkú knihu, kde bolo pár stránok celkom popísaných menami návštevníkov.

„Meno, prosím. Ako dlho sa zdržíte? A chceli by ste ešte nejaké ďalšie služby?" Radšej sa pozrel dole do knihy a pripravil si atrament s brkom.

„Lía. Budem tu iba túto noc. A chcela by som ustajniť svojho koňa. Dúfam, že mu zaistíte seno, vodu a poriadny box. Musí byť pripravený na dlhú cestu," bez najmenšieho zaváhania odpovedala. Nepovedala mu svoje skutočné meno. Už niekoľko rokov si privlastňovala prezývku Lía, aby ju nespoznal a nechytil jej otec. Pod týmto menom ju poznala takmer celá krajina. No nie z tej dobrej stránky, ale ako nájomnú vrahyňu, lupičku a zločinca.