Malé príbehy s veľkými emóciami

Iní

Sme naozaj všetci iní, alebo sme všetci rovnakí?! Veď všetci chceme to isté, bez výnimiek, lásku... V to osudné ráno chlapec otvoril oči. Mal 14, možno aj 16 rokov a nemal nikoho. Bol sám ako prst. Bez lásky. No do školy chodil. Tam sa zamiloval. Avšak, nie do dievčaťa, ale do chlapca. Prečo iní chlapci milujú dievčatá?! Pýtal sa sám seba. Nepoznal odpoveď. No mal aj kamarátku, jedinú kamarátku. Bola mu ako sestra. Ona ho však tajne milovala. A keď mal narodeniny priznala sa mu o svojej láske k nemu. No chlapec ju odmietol. Dievča sa rozplakalo a utieklo. Už ju nikdy nevidel, ani v škole, ani v jeho živote. On sa konečne odhodlal povedať tomu chlapcovi, že ho miluje. A on sa začal smiať a nazýval ho tými najškaredšími urážkami. Zranení chlapec nechápal, nevedel.... Ten, ktorého miloval to povedal všetkým koho poznal. Začali sa výsmechy a šikana. Chlapec plakal a nevedel prečo je iný. Už nevydržal ani minútu tejto bolesti a radšej sa zabil. Na smrť sa dobodal a vykrvácal. Na jeho pohrebe nebol nik, ani len farár, pretože odmietol pochovávať človeka, ktorý bol homosexuál. Človeka, ktorý bol iný a jediné čo chcel bola opätovaná láska. Mesto ho pochovalo na samý koniec brány, do rohu. Miesto hanby. Miesto kde patria tí, ktorí brali život ako trest a nie ako dar. Nikto k nemu nechodil, a tak bol hrob zničený a začala okolo všade rásť burina. Na druhý deň však bol znovu upravený, ba aj krajší! Akoby niekto ..... Ale nič. Znovu nastala noc. Všetci boli preč, sviečky už zhasli. No jedna ešte nie. Tá v rohu. Stále svietila. Akoby ju len teraz niekto zapálil. To dievča. Tá dievčina, ktorú mŕtvy chlapec odmietol. Vždy o pol noci bola tu a plakala. Keď mal chlapec narodeniny tentoraz priniesla aj ruže a stále opakovala tú osudnú vetu – „Ľúbim ťa, láska." Zrazu ju niekto hrubo schmatol. Bol to ten chalan, ktorý sa vysmieval jej láske. Bránila sa, no bola slabá a chlapec ju znásilnil. Dievčina bola panna a vykrvácala. Na smrť. Zomrela presne na jeho narodeniny na jeho hrobe. A rovnakou smrťou. Náhoda? Osud....