Max Morgan
"Káva pre zamestnankyňu mesiaca," otvorila som s úsmevom dvere do cukrárne. Ovalila ma známa vôňa pečeného cesta. V našej retro presklenej jednoduchej vitrínke s cupcakmi, na ktorej Mia trvala, už boli vyložené čerstvé kusy. V duchu som si vyberala, ktoré jej ukradnem ako prvé.
"Meškáš už 35 minút," prekrížila si ruky na prsiach a hodila na mňa rodičovský pohľad. Už má okolo seba uviazanú ružovú zásteru pofŕkanú múkou, ktorú som ja rozhodne odmietla nosiť. Preto je moja čierna už od otváračky záhadne stratená v pravom rohu komory.
"Jo, preto tá káva," pobavene a zmätene som zavrela biele dvere. Keď sme tu maľovali, tým myslím chalanov, veľmi som pochybovala o tom, že sa sem budú tie zošúchané tyrkysové steny hodiť, ale voila. Máme roztomilú retro cukráreň ešte aj s brečtanom na malom bielom rebríku pred výkladom.
"Max, vieš , že by si nemala míňať peniaze na úplatky," zobrala si kávu a napila sa. Videla som ako jej chutí. Mala som šťastie, že som narazila práve na jej capuccino.
"Nemám pri sebe ani floka, pamätáš? Kávu som našla pred cukrárňou na lavičke."
Mia kávu vyprskla a rozkašľala sa.
"Max!" vykríkla pohoršene.
"No čo?" mykla som plecami. "Bol na nej fľak od rúžu. Nie je po žiadnom úchylovi."
Zagánila na mňa a hodila pohár s kávou do koša. Toľké plytvanie.
"Ako sme na tom zo zákuskami?" pozrela som sa za pult.
"Zlá správa je, že suroviny na tú veľkú tortu pre Lodga nám minuli skoro všetky zásoby. Dobrá je, že keď tá torta rachla, vyzerali ako dve hysterické lízatká," zasmiala sa.
Nakoniec boli na niečo dobré Miino šitie a navrhovanie. Keby si nenavrhla šaty, ktoré vyzerali ako od predraženého návrhára, asi by ju bez pozvánky dnu ani nepustili. Zatiaľ čo ja som tam išla aj s prezlečenými chalanmi zaniesť tortu, ona to sledovala z prvej rady.
Vďaka tým fotkám čo mi nafotila napíšem úchvatný článok.
Nie je nutné sa jej zmieňovať o tom, že som sa v jeho firme trochu zdržala a nafotila si plány a súbory z jeho počítača. Keď som naňho v hale narazila, takmer ma chytil šľak.
"Panebože áno!" radovala som sa a spľasla ruky. Boh sa nado mnou po dvadsaťtri rokoch konečne zľutoval. Aspoň na jeden deň. "Dúfam, že si mi nafotila aj to," natiahla som sa za pult a odkusla si z jedného čokoládového cupcaku.
"Max no tak! Už tak máme málo koláčikov," vytrhla mi ho z úst.
"No tak, heš, do práce," odháňala som ju urazená rukami ako nejakú sliepku.
Založila si ruky v bok a zdvihla jedno obočie. "Aby si tu mohla zase sedieť na pulte a na každého tučného človeka čo vojde kričať Hej, zožral si mi brata!?"
"Bolo to vtipné," uškrnula som sa a živo si vybavila tú spomienku. Vtedy sme tu boli aj s Weedom. Šokujúco. Všetky najhoršie slová aké kedy vyšli s jej nevinných úst si odsral on.
"Jo, tú žalobu mám stále niekde v tých papieroch na stole," rozhodila rukou.
Zoskočila som z pultu a nasledovala ju do kuchyne.
"Panebože! Skoro som zabudla!" rýchlo sa otočila a zapišťala. Takmer som dostala infarkt.
"Zrazila si sa s..." skoro som tu začala nadávať ako dlaždič, keď mi skočila do reči.
