Max Morgan
"...vybuchla ako Hirošima v štyridsiatom piatom.... Nie, to je kravina..." sedela som na lavičke pri Brooklynskom moste a snažila sa napísať provokatívny a vtipný článok o Lodgovom bombovom znovuotvorení firmy. Bohužiaľ, nemala som žiadne zverejniteľné nápady. Bola už tma a predo mnou sa na rieke odrážali farby a svetlá Manhattanu. Doliehal ku mne hluk z mesta a smrad z Brooklynu. A aj tak neviem dať dokopy viac než tri vety. Prechádzalo sa tu ešte pár ľudí, väčšinou so svojimi psami.
Keď som siahla so kabelky, aby som vytiahla zapaľovač, vytiahla som namiesto toho jahodový balzam na pery. "Čo?" zmätene som vzala kabelku do rúk. Toto nie je moja kabelka
Jasné, že nie. Zobrala si Miinu kabelku.
S hlbokým vzdychnutím som hodila kabelku na sedadlo vedľa mňa.
Vtedy ma z môjho sústredeného zlyhávania v písaní niekto vyrušil.
"Ešte raz ma namočíš do niečoho takéhoto a zariadim ti lobotomiu," niekto nahlas skričal. Myklo ma a otočila som sa naňho. Pán sa zdržal za koreň nosa a v pravej ruke držal telefón. Oblečený mal na pohľad luxusný čierny oblek.
Ten hlas...
"Hej? Som si istý, že ti na to zvysoka seriem," odfrkol si. Christoper Lodge. Ten chlap jačiaci do mobilu vedľa mňa je Lodge. Pohľady sa nám stretli a ja som vedela, že je čas sa zdekovať. Zaklapla som zápisník s jeho menom popísaným po celej dvojstrane. Zo zošita vyleteli strany rovno na zem medzi mňa a Lodga.
Nonšalantne si ma nevšímal a bola som veľmi rada, že nemal v sebe ani toľko súdnosti, aby pomohol žene.
"Choď mi do riti, prosím ťa, čo je Gremlin, aby som k nej dostával ešte aj inštrukcie?!" odvrkol do mobilu a rozhodil rukou. Prechádzal sa popri lavičke, ale stále sa na mňa otáčal ako som zbierala.
"Musím končiť, už mi nevolaj," rýchlo zamrmlal do mobilu a zaklapol ho.
Zdvihol zo zeme môj papier, čo mu spadol pod nohy a podal mi ho. "Nestretli sme sa už?" povedal s prižmúrenými očami a snažil sa ma spoznať.
Papier som mu rýchlo vytrhla z rúk. "Prečo? Už ste ma videli vo svojich snoch?" prehodila som spevavo a pchala som do zošita všetky túlavé papiere. Lodge si hlasne odfrkol a prisahala by som, že mu myklo kútikom nahor. Zatiaľ čo som sa skláňala nad lavičkou sa naklonil, aby ma videl lepšie. Vďaka bohu mi polku hlavy zakrývali padajúce vlasy. Slnko už zapadlo a osvetľovali to tu už len svetlá z mesta
Keď som nervne zaisťovala notes šnúrkou, drgla som lakťom do svojej kabelky. Prevrátila sa, ale nič z nej nevypadlo. Až na Miinu knihu receptov.
Načo by, preboha živého, niekto nosil v kabelke kuchársku knihu?!
Lodga to zaujalo ako malé decko v hračkárstve a zobral ju do rúk. Prehodí si v rukách Miinu ružovo-zelenú knihu polepenú nálepkami trblietavých cupcakov. Zaujato otvorí prvú stránku. "Mia Acosta," prečíta veľké písmena. Srdce mi vynechalo úder. Vie Miino meno. Čo ak si to vyhľadá a dôjde mu kto sme.
Vytrhla som mu kuchárku z rúk a rýchlo ju zastrčila do kabelky.
"To ste zas vy. Tá pekárka z rána," skonštatuje a premeria si ma. Vzplanie vo mne strašný hnev.
Načo sa so mnou tento chmuľo vôbec rozpráva.
"A vy budete zachvíľu nahlásený za stalking," precedím cez zuby s úsmevom a strčím do tašku aj môj notes.
"Veľmi podarené. Posledná vec, čo som dnes chcel spraviť bolo stretnúť vás," pretočí očami a strčí si ruky do vačku. Zapozerá sa na rieku a úplne stratí akúkoľvek chuť so mnou komunikovať. Nie, že by mi to vadilo.
"Nechajte sa prejsť autobusom a toto stretnutie sa už opakovať nemusí," dám mu priateľskú radu a usmejem sa na rozlúčku. Stretnúť Lodga už len raz za deň je moc veľké sústo.
"Iba ak vy ste sa vy nechali prejsť tankom," opätuje mi môj postoj. Zastavím sa v strede kroku.
To nepovedal.
"Matka vás nenaučila, že takto sa so ženami nerozpráva?" otočím sa naňho so vztýčeným prstom. Nozdry sa mu rozšírili a zaťal päste.
"Milá dáma, keby slušnosť kvitla, vy by ste bola rozkvitnutá asi ako vyschnutý kaktus. Povedali ste mi, aby som si váš nákup strčil kľudne aj do riti," otočí sa na mňa celým telom a prebodne ma pohľadom.
"Boo-huu," naznačím mu rukami plakanie. "Vy chúďatko. Prvý raz vám niekto povedal niečo škaredé? Nepotrebujete pomojkať? Alebo vymeniť plienku?" rozprávam sa s ním ako s deckom. Keby tu je so mnou Mia, asi mi povie, aby som nedráždila hada bosou nohou. Ešte keď vie meno jednej z nás.
"Och, to je veľmi dospelé. Nechcete sa raz v živote správať na svoj vek?" odvrkne pobúrene.
Začnem cúvať na odchod.
"Už vás nebudem otravovať, vaša výsosť. Prajem vám pekný večer. A dávajte pozor, aby vás niekto netrafil popolníkom," zaželám mu a pošlem mu vzdušnú pusu, kde mu nakoniec ukážem prostredník.
"Hmm, nápodobne," odkričí mi mimovoľne a začne sa venovať niekomu, kto mu zavolal na telefón.
Teraz na mňa čaká jeden nedopísaný článok, ktorý si plánujem pekne vychutnať.
Som späť!
U.
